Hranice môjho súkromia

Aj keď sa vám môže zdať, že o sebe zverejňujem všetko, zďaleka to nie je pravda.

a year ago   •   15 min read

By Vladimír Záhradník
Zdroj: PublicDomainPictures, Pixabay

Život introverta je zvláštny. Žije si vo svojom svete a vy častokrát ani len netušíte, kým v skutočnosti je. Vidíte len špičku ľadovca. To, čo vám sám dovolí. Ja som sa rozhodol svoje súkromie poodhaliť o niečo viac, ako je bežné. Možno aj preto, že ľudia majú tendenciu domýšľať si, ak o vás nič nevedia.

Vnímanie človeka druhými môže byť iné ako realita

Naposledy som bol zamestnaný vo firme GlobalLogic, strávil som tam skoro tri roky života. A trvalo skoro ďalšie dva roky, kým som sa podozvedal z rôznych zdrojov, ako ma tam ľudia vtedy vnímali. Pre väčšinu som bol tichý introvert, ktorý si robí svoju prácu, a na ktorého je spoľah. Myslím si, že som bol aj akási opora tímu. Kolegovia si odo mňa pýtali rady nielen k Androidu, ale aj k mnohým iným technickým veciam. Dokonca ešte aj teraz sa občas niektorí z nich ozvú po radu, aj keď tam už dávno nepracujem.

Raz sme boli na firemnej párty. Bolo to niekedy v lete podvečer. Klasika… guláš, stoly pod stanom, torta, dídžej. A keďže sme boli v cykloareáli, vedeli sme si požičať elektrobicykle.

Zdroj: Fabricio Macedo, Pixabay

Bola tam normálna cyklistická dráha. Hore strmý kopec, ale s motorčekom z bicykla som šľapal s ľahkosťou pierka. Ale dole… to bola iná káva. Asi po desiatich rokoch som sedel na bicykli a mal som pocit, že sa práve idem zabiť. Také strmé to bolo. Skoro počas celej cesty som brzdil a vôbec som si jazdu neužil. Pohyb mám však rád a tak popri občasnej konverzácii s ostatnými som spravil niečo, o čom sa možno dodnes tradujú historky. Začal som len tak pre radosť bežať do kopca a naspäť z kopca po tej dráhe. Vedel som, že svoje nohy mám oveľa viac pod kontrolou ako bicykel, a bola to zábava. Takto som spravil niekoľko kolečiek.

Od stolov na mňa začali zazerať kolegovia, dokonca aj šéfovia firmy. „Čo to tam ten Vlado stvára? Je triezvy?“ Keď som dobehol a vrátil sa k ostatným, začali si ma doberať. A asi to robili aj kým som si užíval beh. No pre mňa je tento deň aj vďaka tomu nezabudnuteľný. A tí ostatní? Mnohí neskúsili ani tie bicykle, iba sedeli pri pive a debatovali. Možno už na ten deň dávno zabudli, pretože nebol pre nich ničím zvláštny. V ten deň som vystúpil z davu, ako odvtedy ešte mnohokrát.

Raz k nám prišla do firmy zahraničná návšteva a šli sme povinne na prednášku nejakého vysoko postaveného šéfa GlobalLogicu z americkej centrály. Keď sme prišli do prednáškovej sály, väčšina mojich kolegov si sadla úplne dozadu. Slečny z HR ich museli prosiť, aby prišli aspoň trochu bližšie. Dokonca aj naši manažéri si sadli do druhého radu. Nikto nechcel byť úplne v predu. No a potom som tu bol ja. Prišiel som tam, zošiel som úplne dole a sadol som si pred všetkých tých manažérov. Bol som v prvom rade celkom sám. Neskôr, keď sme videli firemné fotky, kolovali vtipy: „Kto je ten pán vedľa Vlada?“ Toto bol ďalší moment, keď sa ten nevýrazný Vlado zviditeľnil.

Áno, netajím sa tým, že som introvert. Ale zároveň dodávam, že ak chcem, viem prepnúť do takého extrovertného režimu, že to skoro nikto z vás nepozná. Prácu v GlobalLogicu som však bral len ako prácu. Bol som platený za to, že vyvíjam Android aplikácie. A to som aj robil. Snažil som sa mať čím skôr svoju prácu hotovú, a keď mi zvýšil čas, pracoval som na svojich projektoch, alebo som si zase niečo študoval. Vysedávanie na kávičke s kolegami mi pripadalo ako strata času. Mal som občas pocit, že moji kolegovia viac kávičkujú, ako pracujú, ale ja som ten posledný, kto bude riešiť, ako ostatní trávia svoj čas. Spätne si uvedomujem, že asi aj tento môj postoj prispel k tomu, že ma v živote v tejto firme nepovýšili a ani plat mi nestúpal. V dnešnom extrovertnom svete skrátka stúpajú tí, ktorých je vidieť. A takých ako ja, ktorí si v tichosti robia svoju prácu ako dobre namazaný stroj, si ľudia nevšimnú do chvíle, kým neoznámia, že dávajú výpoveď.

Mimochodom, keď už mi výpoveď bežala, pamätám si, ako sa raz o mne rozprával môj manažér s mojím tímlídrom. „Toho Vlada by chcel do tímu každý,“ vraveli si. Ale do momentu, kým som neoznámil odchod, sa o mňa skoro nezaujímali. Raz si ma môj manažér začal doberať cez celý kancel. „Vlado, nerozmyslíš si to? Veď je tu dobre. Si tu v priateľskej atmosfére. Vážne si to nerozmyslíš? Vážne? Nepopremýšľaš o tom? Stiahnuť výpoveď ešte vieme…“ A pamätám si, ako zo mňa vtedy vyhŕklo: „Vieš čo? Nechaj ma pracovať.“ Vtedy viacerí kolegovia ostali zarazení, lebo Vlado sa ozval a povedal to, čo nikto z nich nečakal. Dnes na túto príhodu spomínam s úsmevom, je to živý dôkaz mojej asertivity.

Aj keď som v práci bol za toho tichého a uzavretého, nedá sa povedať, že som sa izoloval úplne. Akurát som nehľadal povrchné priateľstvá a netváril som sa, že práca je niečo viac ako práca. Teda miesto, kde sa každý deň stretávajú „priatelia“ a len tak mimochodom pracujú. Nemyslím si, že je to tak. Úprimne, s koľkými kolegami ste ešte v kontakte čo len rok potom, ako odídete zo zamestnania?

V GlobalLogicu som spoznal dvoch priateľov, ktorí sú v mojom najužšom kruhu blízkych — Erika, s ktorým chodím na túry, a Jana. Nie sú povrchní a v debatách ideme vždy do hĺbky. Presne takých ľudí mám rád.

Tým, že som si ticho robil svoju prácu a do iných som sa nestaral, začali sa o mne šíriť klebety. Neverili by ste, ale aj muži sú klebetné baby, a aké? Spočiatku som nechodil s kolegami na obedy, tak začali premýšľať, z čoho žijem a rozoberali to. Dozvedel som sa o tom len tak mimochodom od kamaráta, ktorý sa v takýchto skupinkách občas vyskytol.

Inokedy zase riešili to, že som si počas obednej prestávky zašiel namiesto obeda radšej zaplávať. A občas sa pridal aj Erik. Začali sa šíriť klebety, či nie sme náhodou gayovia. Obaja sme nezadaní a chodíme spolu na plaváreň. Áno, tak málo ľuďom stačí a už klebetia.

Keď som už odchádzal z práce, prišiel čas aj na rozlúčkový list kolegom. Nechcel som to spraviť tak ako ostatní a poslať list celej firme, teda aj ľuďom, ktorých som skoro nepoznal. Chcel som, aby to bolo osobné a aby tam boli narážky, ktoré pochopia len ľudia z môjho tímu. V tom čase som už mal blog, ale až po prečítaní toho listu mojim kolegom došlo, že ten Vlado písať vie. Ten list všetkých pozitívne prekvapil, hovorilo sa o ňom niekoľko dní. A keďže som odchádzal koncom kalendárneho roka, v decembri 2018, rozoberali sme ho aj pri vianočnom punči v centre mesta.

Po asi dvoch rokoch sa mi ozval bývalý kolega, potreboval poradiť. Mal v sebe vtedy trochu vínka a rozhovoril sa. Až vtedy z neho vypadlo, ako ma vnímal a povedal mi aj ako ma vnímali niektorí ďalší kolegovia. Vadilo mu, že chodím v tých starých, rozťahaných, nemoderných svetroch a celkovo skritizoval môj šatník. A ešte zopár ďalších vecí. Áno, beriem, na šatníku musím popracovať (a už sa to deje), ale nechápem postoj ľudí, ktorí si niečo myslia a sú ticho. Ja sa ozvem, keď mi niečo vadí. Nepotrebujem si vypiť, aby som sa rozhovoril. On a ďalší boli vedľa mňa deň čo deň a namiesto toho, aby mi niečo povedali, si len v tichosti o mne mysleli svoje. A pritom už mohli vedieť, že ja tvrdú kritiku znesiem. Stačilo sa ozvať a aspoň by som vedel, na čom som. Ten kolega si myslel, že môj šatník je tiež hlavný dôvod, prečo nemám priateľku. Ja si to nemyslím. Totiž, taká, ktorej bude imponovať moja osobnosť, tieto veci riešiť nebude. O tom som presvedčený. Bude ju priťahovať predovšetkým to, kým som. A o také, ktoré v prvom rade riešia vzhľad a oblečenie, nestojím zase ja.

Otváranie súkromia

Odhaľovanie môjho súkromia bolo postupné. Určite to nebolo tak, že som si jedného dňa povedal, že idem o sebe ľuďom zdieľať súkromné veci. Asi do veľkej miery k tomu prispel aj môj blog. Skrátka, zvykol som si svoje postoje vyjadrovať verejne. Začal som komentovať príspevky, a vy ste začali vnímať, ako premýšľam. Myslím si, že veľkú rolu v tom hrá aj fakt, že mám svoju autocenzúru nastavenú veľmi nízko. Hovorím, čo si myslím. Takže keď už som si zvykol na to, že sa verejne vyjadrujem, nemal som problém napísať aj veci, ktoré boli kontroverzné. Berte to však tak, že mojím cieľom bolo viesť debatu, nie polarizovať spoločnosť. To je však už iná téma.

Súbežne s tým, ako som blogoval, sa menila aj moja interakcia s ľuďmi. Takmer tri roky pôsobím vo vedení klubu Toastmasters Košice a chtiac či nechtiac som musel komunikovať s ľuďmi a riešiť problémy. Ostrieľal som sa aj vďaka podnikaniu. Dá sa povedať, že som odstránil asi svoju najväčšiu slabinu a ešte stále napredujem. Keby ma moji bývalí kolegovia stretli dnes, boli by veľmi prekvapení, čo sa zo mňa vykľulo. Vnútri som to však stále ja, len navonok komunikujem otvorenejšie.

V čase sa meníme. Aj u seba pozorujem, ako sa moje príspevky rok čo rok menia. V poslednej dobe už politiku skoro nekomentujem, pretože si myslím, že Facebook nie je vhodná platforma na takéto diskusie a svet sa mení tam vonku, nie za obrazovkami mobilov a počítačov. Vidím, koľko odpadu ľudia na Facebooku zdieľajú a povedal som si, že ja nechcem byť toho súčasťou. Z mojej nástenky som si spravil takú oázu. Dávam tam veci, ktoré sa mi páčia a dávam ich tam predovšetkým pre seba. Občas si príspevky prechádzam aj spätne a keď ich vidím, usmievam sa. Je to taký môj verejný osobný denník.

Zdroj: Pexels, Pixabay

Uvedomujem si, že tento môj denník vidíte aj vy ostatní. Ale nevadí mi to. Práve naopak, s väčšinou z vás som sa osobne nevidel roky, s niektorými ešte nikdy. Je ťažké byť v kontakte s ľuďmi na diaľku, nefunguje to dobre. Ale tým, že píšem, komentujem, točím videá, sa k tomu dokážem priblížiť. Na jednej strane tým, že vám hovorím súkromné veci, sa stávam zraniteľným a niekto to môže voči mne zneužiť. Na druhej strane vidím, ako inak ma beriete, keď sa občas stretneme. Neberiete ma ako cudzieho človeka, lebo ma už tak trochu poznáte. Mám pocit, že moja otvorenosť mi umožnila ľahšie nadväzovať priateľstvá, či udržiavať pracovné kontakty. Potvrdilo sa mi to už neraz. Zhodnotil som to tak, že výhody toho, že som voči vám otvorený, ďaleko prevýšujú nevýhody.

Asi pred pol rokom sa mi ozval spolužiak z výšky, Martin. Napísal mi: „Vlado, je to sranda, ty máš taký open život. Viem aj o tvojom vzťahu…“ Martin potreboval poradiť nejaký nástroj na správu hesiel a spomenul si na mňa. Dal som mu odkaz na svoj článok, kde som tému rozobral, a potom sme nezáväzne konverzovali ďalej.

Nedávno som zase bol pozrieť bývalých kolegov z GlobalLogicu. Už podnikajú a celkom sa im darí. Stretli sme sa osobne len raz a inak sme boli v kontakte len cez sociálne siete. Keď som prišiel na stretnutie, bolo veľmi uvoľnené a priateľské. Opäť aj vďaka tomu, že ma už tak trochu poznali. Vedeli, čo robím, čím prechádzam a ja som dokázal takto nadviazať osobný kontakt aj s nimi a pýtať sa ich.

A dám vám ešte jeden príklad. V GlobalLogicu pracoval istý Slavo. Firmou kolovali vtípky, že Slavo vo firme pomaly býva. Keď odchádzal, musel si skoro zavolať sťahovákov. Toľko svojich vecí vo firme vtedy mal. Napriek tomu, že Slava tam poznal asi každý, neviem, či sme osobne my dvaja prehodili čo len jedno slovo. Ale nejakou zhodou okolností sme sa stali priateľmi na Facebooku. On spoznal mňa a ja tak trochu jeho. Už len tým, že vidím jeho príspevky, štýl humoru, a on vidí tie moje. Tak napríklad viem, že má rád, rovnako ako ja, film Predvianočná nočná mora. Občas sme spolu aj podiskutovali pod nejakým príspevkom a stalo sa z toho príjemné priateľstvo na diaľku. A keby som potreboval poradiť ohľadom fotenia, viem, za kým ísť.

Šetrenie času

Ďalšiu vec, ktorú som si uvedomil ako blogger, bolo, že dokážem svetu sprostredkovať svoje názory a nemusím ich rozprávať opakovane. Vedieme debatu o školskom systéme? Mám o tom trojdielny článok. A čo tak štvordňový pracovný týždeň? Aj o tom som písal… A v neposlednom rade som občas napísal aj môj pohľad na vzťahy. Koniec-koncov s ľuďmi interagujeme všade naokolo, nedá sa tomu vyhnúť, tak aspoň posuniem to, čo som sa sám naučil. Je to zvláštne, ale práve moje články o vzťahoch vás zaujali asi najviac. Ten prvý sa volal Zblíženie. Bol o tom, ako som prešiel prvým rozchodom a tiež o tom, akú dlhú cestu som prešiel od chlapca, ktorý sa bál vyjsť medzi ľudí až po dnes. Ten druhý sa volal Stíšenie a bol o tom, ako som spoznal svoju životnú lásku. Aspoň tak som to vtedy vnímal. Je zvláštne, že kým mnohí z vás si prečítali Stíšenie, už skoro nikto nečítal moje ďalšie blogy. V jednom z nich som napísal, že sme sa rozišli. A ešte aj dnes si niektorí myslia, že som vo vzťahu. Aj toto bola pre mňa lekcia ako ľudia fungujú a že nečítajú všetko, čo napíšem.

Zaujalo vás aj moje video o podivnom svete nezadaných. Napriek tomu, že pred kamerou tam ešte nepôsobím suverénne, téma u vás rezonovala. Až natoľko, že sa mi jeden divák ozval, zdôveril sa mi, čím si on kedysi prešiel vo svojom vzťahu a povedal mi, ako veľmi sa s videom stotožnil. Aj pre takých ľudí ako on som rád, že svoje životné lekcie dávam von.

Podivný svet nezadaných

Ohľaduplnosť voči druhým

Moja miera autocenzúry je nízka, to však neznamená, že žiadnu nemám. Veľmi dobre si uvedomujem, čo zdieľam, o čom píšem a nikdy sa nestane, že dám von niečo, čo neskôr oľutujem. Zvykol som si chodiť s kožou na trh. Som pripravený hájiť si každý svoj názor a stojím si za ním. Avšak keď píšem blog, v ktorom spomínam aj niekoho ďalšieho, to je iné.

Som si vedomý, že nie každému je príjemné, keď sa jeho osobné záležitosti prepierajú verejne. Preto vždy, keď píšem o niekom ďalšom, buď zmením meno, alebo oslovím toho človeka napriamo, dám mu náhľad pripravovaného článku a požiadam ho o súhlas so zverejnením. Takisto je to jediný prípad, kedy pripúšťam radikálne škrty v článku. Píšem totiž o niekom inom a nechcem dať von niečo, čo mu ublíži. Zblíženie bolo o mne, takže tam som sa odviazal. Ale v Stíšení sme možno zoškrtali tretinu blogu. A stále si myslím, že je to podarené dielo a páči sa mi, že sa mi podarilo presvedčiť Nely k tomu, že o sebe bola ochotná odhaliť to, čo je v tom článku.

Odvrátená strana

Trochu som to už naznačil. Odvrátená strana je zraniteľnosť. Nikdy neviete, kto vás číta. Raz mi jeden môj kamarát povedal, že on by také súkromné veci nikdy o sebe nezverejnil. Je to asi tým, že on sám sa v minulosti popálil. Ja však chcem ľuďom veriť a možno aj trochu naivne dúfam v to, že väčšina z nich je vnútri dobrá. Je to rovnaké ako keď som bol vo vzťahu. Šiel som doňho naplno. Ak s niekým chcem stráviť celý život, nechcem pred ním skrývať tajomstvá. To radšej vo vzťahu nebyť, ako žiť v pavučine lží. Áno, takýto postoj sa mi môže vypomstiť, ale ja chcem žiť, nie prežívať. Ak sa moja otvorenosť obráti voči mne, som na to pripravený. Aj o tom je osobnostný rast. Čo vás nezabije, to vás posilní.

Zdroj: Roman Grac, Pixabay

Žijeme v dobe, keď sú ľudia za svoje názory nálepkovaní. Nedávno som nazdieľal video jedného „konšpirátora.“ Nesúhlasím s tým slovom. Čo je však podstatné, bol by som rád, aby ľudia vnímali obsah. To, čo chce ten človek povedať. Nie to, ako je vnímaný ostatnými. Každé video, ktoré zdieľam, pozerám. Každý článok, ktorý zdieľam, sám čítam. Tým, že ľudia odsúdia človeka, ktorého zdieľam, odsudzujú aj mňa. A pritom si častokrát ani nevypočujú, čo chce povedať.

Uvedomujem si tiež, že to, čo zverejním, bude navždy späté s mojou osobou. Rád by som menil svet. A viem, aké ľahké je navždy stratiť svoju povesť a mať zavreté dvere. Viem, že svetu budem prospešnejší ako ten, čo tvorí. Nie ten, čo komentuje dianie okolo. Ako píše Paul Graham v jednej svojej eseji, treba si vedieť vyberať svoje bitky a vedieť, kedy to nemá cenu.

Aj vďaka takýmto esejám svoje názory postupne mením. Ako som už spomínal, svet sa nezmení cez sociálne siete. A nie je to podľa mňa ani vhodná platforma na hlboké debaty. Stále mám svoje názory a stále ich spochybňujem a mením, ale už si ich nechávam len pre svoj užší okruh priateľov. Asi aj o tom je postupný vývoj, akým prechádzam.

Kde je hranica?

Občas vtipne poznamenám, že nemám problém vám zodpovedať akúkoľvek osobnú otázku, akú mi položíte. Teda možno až na prístupové údaje k bankovému účtu. Do istej miery je to pravda, zdieľam dosť osobné veci. Ale všimnite si, čo zdieľam — svoje názory, postoje. Občas vám ukážem, kde som bol na turistike. Občas sa pochválim nejakým projektom, na ktorom pracujem. Ale už sa nedozviete, s kým som na tej turistike bol, pre koho som ten projekt robil, a podobne.

Turistika v okolí Pelhřimova

Väčšinou dávam von fotky lesa, bez ľudí. A občas skúsim len tak zo zvedavosti spraviť nejakú selfie. Ale už nedávam von fotky, kde som s priateľmi, pretože viem, že oni si svoje súkromie chránia a ja to rešpektujem.

Raz som v Českej republike pomáhal v jednej firme budovať automatickú výrobnú linku. Pripadal som si ako v inom svete, toľko zážitkov… prvé dni som si nesmierne užíval. A vy o tom skoro nič neviete, pretože ma požiadali, aby som si informácie nechal pre seba. Dohodu o mlčanlivosti som nepodpisoval. Ale aj o tom to je, vedieť si určiť hranice, čo zdieľať môžem a čo už je za hranou. Uvedomte si, že aj keď ma teraz ešte skoro nikto nepozná, to sa môže v priebehu pár rokov zmeniť. Viem si predstaviť, že moje videá budú sledovať tisícky ľudí. A určite nechcem, aby vedeli o všetkom, čo robím, a kde sa práve nachádzam. Napriek tomu chcem, aby ma spoznali. Aj o tom to je, nájsť tú tenkú hranicu toho, čo je prijateľné a čo už nie.

A čo tí ostatní?

Spýtal som sa jedného kamaráta, či nemá pocit, že toho zdieľam priveľa. Potvrdil mi to, čo som si myslel. V zahraničí je úplne bežné, že ľudia sú oveľa viac otvorení. Zájdite občas na Twitter. My, Slováci, sme však uzavretí. Chodíme na Facebook, ale nekomentujeme, len čítame a lajkujeme. Bojíme sa o sebe niečo prezradiť. V takomto kontraste môže teda moja aktivita pôsobiť naozaj ako z iného sveta. Keď si však pozriete aktivitu napríklad takého Linusa Sebastiana, známeho YouTubera, tak zrazu zistíte, že takých ako ja je veľa. Linus raz dokonca nahral video, v ktorom asi pol hodiny spomínal na jeho začiatky a plakal pri tom. Niekto by si povedal, že stratil akúkoľvek mužnosť. Ale ľudia ocenili jeho autentickosť. Ja tiež. Plakať sa však vo svojich videách nechystám.

Nedávno som bol na kurze o tom, ako nadväzovať nové romantické vzťahy. Bolo to zadarmo, tak prečo nie? Videl som, ako mladé ženy vypisovali, že chcú niekoho spoznať. Ale zároveň som videl, ako na svojom Facebooku nezverejnia o sebe vôbec nič. Potom melancholicky rozjímajú nad tým, že o nich nikto nemá záujem. Uvedomujem si, že Facebook nie je zoznamka, ale keď sme všetci zavretí vo svojich domovoch, s ľuďmi interagujeme väčšinou práve v online priestore. A čo vám povie profil, kde sú všetky informácie skryté? Vôbec nič. Idete ďalej…

A myslíte si, že v tom reálnom svete je to iné? Mám pocit, že ľudia sa veľmi odcudzili. Žijú si vo svojich paralelných svetoch v mobiloch. Keď idem okolo, vidím ľudí, ale oni nevidia mňa. Pritom možno stačí tak málo. Zložiť slúchadlá, odložiť telefón, pozerať sa naokolo a začať sa zhovárať. A aspoň trochu sa pootvoriť svetu naokolo.

Záver

Nečakám, že si všetci po prečítaní tohto článku zvolíte moju cestu a otvoríte sa svetu takto razantne ako ja. Ale myslím si, že aj také čiastočné pootvorenie sa môže mať pre vás veľmi pozitívny dopad. Rád sa o vás niečo nové dozviem, rád vás spoznám. A nezabudnite, ak o sebe niečo zverejníte vy, máte to pod kontrolou. Ak nezverejníte nič, ľudia si o vás môžu začať domýšľať. Zažil som to…

Spread the word

Keep reading