O sebavnímaní

Názory autorít sme začali považovať za sväté a zabudli sme vnímať naše vlastné telá.

a year ago   •   10 min read

By Vladimír Záhradník

Pred pár dňami som bol na neplánovanej túre s priateľmi. Na Facebooku som zverejnil zopár pekných fotiek a spomenul som, že som bol po celý čas len v tričku. Videl som, že tento príspevok rozdelil mojich čitateľov na dva tábory. Tých, ktorí moje správanie považovali za nezodpovedné, a takých, ktorí so mnou ticho súhlasili. Vážim si, že ste o mňa mali starosti. Považujem však za dôležité zverejniť aj môj pohľad a otvoriť tak debatu na tému vnímania vlastného tela. Kým však začnem, dovoľte mi začať jedným príbehom.

Deň, keď som stratil istoty

Mal som asi dvadsať rokov, šiel som si robiť vodičský preukaz, a potreboval som lekársky posudok. Bral som to ako formalitu, dovtedy som nikdy nemal žiadne zdravotné problémy. Vysmiaty som prišiel do ordinácie lekára. V ten deň tam bol postarší pán, ktorý zastupoval. Porozprávali sme sa a začal moju zdravotnú prehliadku. Prišlo aj na meranie krvného tlaku. Dovtedy som to neriešil, vždy som mal tlak skôr nižší, 110/70 a podobne. Pán doktor sa však už netváril vysmiaty. Svoje meranie ešte raz zopakoval a oznámil mi, že mi nameral vysoký krvný tlak, niečo okolo 160/110. V tej chvíli som stratil istoty. Uvedomil som si, že svoje telo nemám vôbec pod kontrolou. Nefajčím, nepijem, ani nadváhu nemám, a napriek tomu toto… V tej chvíli ma oblial studený pot. Keď som šiel domov, klepal som sa. Chvíľu mi trvalo spracovať to.

Nebolo veľmi na čo čakať. Pán doktor ma poslal na ďalšie vyšetrenia — ECG, štítna žľaza, krv. No a potom som začal liečbu. Až vtedy som si naplno uvedomil tú bezradnosť. Na termín u špecialistu čakáte mesiace a dovtedy máte nejako fungovať. Prejavilo sa to aj v mojom štúdiu na univerzite. Prospech sa mi zhoršil, pretože som nechodil na prednášky a nemal som toľko času učiť sa. Napriek tomu som do bodky počúval lekárov. Predpísali mi jeden liek… nezabral. Upravili dávkovanie, nepomohlo to. Dali mi ďalší liek, tiež nič.

Raz som prišiel na kontrolu za svojím obvodným lekárom a na rovinu som sa ho spýtal: „Pán doktor, čo môže byť príčina, že mám vysoký krvný tlak?“ Jasnú odpoveď som však nedostal. Vtedy som si uvedomil, že lekári nie sú všemocní a že sami len skúšajú. A tiež to, že nehľadajú príčinu mojich problémov, ale len hasia následky. Ten krvný tlak bol určite niečím spôsobený, ale ich jediná starosť bola znížiť ho. Nie zistiť, prečo ho mám vysoký. Navyše, z tých liekov som sa cítil ešte horšie. Mal som srdcovú arytmiu. Všímal som si to hlavne pri behu.

Pána doktora som sa opýtal: „Dokedy budem musieť brať tie lieky?“ Odpovedal: „Nuž, možno aj celý život.“

Chvíľu som to vstrebával, ale povedal som si, že ja nebudem žiadny pokusný králik, ktorý bude hltať tabletky a dávať svoj život do rúk ľuďom, ktorí sami nevedia, čo je so mnou. Povedal som si, že sa z toho dostanem a že budem hľadať spôsoby, ako krvný tlak znížiť. Bez liekov. Áno, plne som si uvedomoval, že možno hazardujem so svojím životom. Ale spätne to vidím inak. Hazard je bezvýhradne zveriť svoje telo do rúk iných. Bez toho, aby som nad tým mal aspoň nejakú kontrolu. Začal som viac vnímať svoje telo. Odvtedy prešlo asi trinásť rokov.

Spočiatku to bolo ťažké. Zohnal som si tlakomer a meral som si tlak niekoľkokrát denne. Postupne som od toho upúšťal viac a viac. Dnes si ho meriam už len príležitostne. Svoje telo beriem za svoju svätyňu. Starám sa oňho. Netvrdím, že najlepšie ako viem, ale určite nie zle. Hlavné však je, že ja mám nad svojím zdravím posledné slovo a ja rozhodujem, čo spravím.

Z obdobia týchto lekárskych vyšetrení som si odniesol syndróm bielych plášťov. Zvykol som byť nervózny už len pri pomyslení, že mám ísť na lekársku kontrolu. A tak trochu aj z toho, čo mi lekár povie, ako hazardujem so svojím životom. Dnes mi takáto prehliadka stále nie je príjemná, ale už mám na to iný pohľad. Lekár mi môže povedať čo len chce. Ja dobre viem, čo robím, a svoj život mám vo svojich rukách. Naučil som sa prijať zodpovednosť za svoje činy a lekárske autority vnímam už len ako poradný hlas, nie ako jediný zdroj pravdy.

Keď som sa prvýkrát stretol s mojím kamarátom Erikom, boli sme dvaja cudzí ľudia na železničnej stanici. Dali sme sa do reči a rýchlo sme našli spoločnú tému. Prešiel si podobnou cestou ako ja. Aj on sa liečil na vysoký krvný tlak a rovnako ako ja vysadil lieky. Obaja sme začali skúmať na vlastnú päsť. A obom nám to vydržalo až dodnes.

Ja a otužovanie

Otužovanie nikdy nebolo mojím cieľom, skôr vedľajším produktom. Viem, že sú ľudia, ktorí sa chodia otužovať do jazier, a samozrejme som počul aj o Wim Hofovi. Nemal som však potrebu ísť podľa nejakej metódy. A prišlo mi, že je okolo nej až priveľký povyk. A poviem vám, čo sa mi na tom nepáči. Wim Hof to mohol myslieť dobre a ukázal ľuďom niečo, čo uňho fungovalo. Ale stala sa z toho taká komerčná záležitosť, ako návšteva Disneylandu. Zaviedli sa certifikovaní tréneri, robia sa rôzne platené workshopy. A hlavne, táto metóda láka presne tých ľudí, ktorí potrebujú akúsi autoritu, ktorá im povie, čo majú robiť a ako to majú robiť. Ja som svoja vlastná autorita a takáto komerčná metóda ma vôbec neláka, aj keď nepopieram, že funguje. Ja chcem sám poznať svoje telo, nechcem mať obrázkový návod, ako vidí moje telo niekto iný.

Je to už nejaký čas, čo chodíme s kamarátmi pravidelne von. Raz či dvakrát do týždňa. Spočiatku som chodil v tričku, neskôr som si vzal na tričko ešte jesennú vetrovku. Občas ešte aj sveter. Tým, že sme chodili pravidelne, moje telo sa akosi samo začalo adaptovať na nižšie teploty. V tej istej jesennej vetrovke a tričku som chodil, aj keď bolo vonku -10 stupňov Celzia a fúkal mrazivý vietor. Tým, že sa však telo adaptovalo postupne, zvládalo to dobre. Najviac si pamätám omrznuté ruky a tvár. Ale inak nič zvláštne. Myslím si, že keby som nechodil na pravidelné prechádzky celú zimu, telo by nárazovo výlet v takej zime nezvládlo tak dobre. Lenže ja som bol až prekvapený, ako v pohode som to zvládal. Zimné výlety na Sigord, len za mesačného svitu, považujem za jedny z najkrajších a najzapamätateľnejších výletov vôbec. Aj vďaka tomu otužovaniu.

Po zime

Zima skončila, ale my na naše výlety chodíme stále. Akurát už pomaly nepotrebujem nosiť vetrovku. Uvedomil som si, že moje telo si zvyklo na chlad natoľko, že ak niekto nosí vetrovku, mne stačí sveter. A ak niekto nosí sveter, mne stačí tričko. A nie, necítim, že telo trpí. Je to taký príjemný, svieži pocit. Jeden z prejavov zimy je husia koža. Vtedy telo signalizuje, že už je zle. Ja však žiadne takéto prejavy nemávam, pretože sa telo prispôsobilo.

Výlet na Zbojnícky hrad

Pred pár dňami sme sa spontánne dohodli s bratom a kamarátom, že pôjdeme na menší výlet do neďalekej dediny za mestom. Odhadoval som, že nebudeme von dlhšie ako dve-tri hodiny. Vonku bolo dostatočné teplo na to, že som šiel len v tričku. Bolo krásne. Keď sme prišli do Ruskej Novej Vsi, povedali sme si, že vybehneme aj na neďaleký hrad. V tejto chvíli som vyhodnocoval riziká. Nebyť zimných výletov, zrejme by som to tam otočil a vrátil sa. Mal som však už predstavu, čo moje telo zvládne a po zvážení som sa rozhodol pokračovať v ceste.

Nádherné zelené pole

Na hrad sme vybehli tesne pred západom slnka. Stihol som si vychutnať ten nádherný pohľad. A ešte viac som si užíval, že kým všetci okolo mňa sú vo vetrovkách, ja tam behám len v tričku. Je to zvláštny pocit, ale príjemný. Pri zostupe však už začala teplota pomaličky klesať. Slnko zapadlo a vonku bolo okolo 7 stupňov. Stále to však bol príjemný svieži pocit.

Teplomer ukazuje 7°C

Keby som stál na mieste, asi by to bol problém. Ale moje telo sa hýbalo. A tak som žiadnu väčšiu zimu nepociťoval. Okolo pol deviatej večer mi síce bola trochu väčšia zima, stále som však nemal husiu kožu a bolo mi príjemne. Nemôžem povedať, že som tam nejako trpel. Práve naopak, zase mám ďalší nezabudnuteľný zážitok. Domov sme prišli okolo deviatej večer. Navečeral som sa, oddýchol si, a dobre sa vyspal.

Áno, priznávam, občas sa môže stať, že niečo prepálim. Som len človek. Riziko však beriem ako súčasť môjho života. Žijem!

Starosti

Na ďalší deň mi písalo zopár ľudí, že o mňa mali starosti. Vážim si, že im nie som ľahostajný. Ale práve tu som si začal uvedomovať ten rozpor medzi nami. Viem sa vcítiť do kože niekoho iného. Ak by som bol ten, ktorý číta o nejakom Vladovi, ktorý chodí v zime len v tričku, a keď ja som zvyknutý chodiť v teplých kabátoch, nedokážem si predstaviť, že ten Vlado je pri zmysloch. Ako sa vraví: „Podľa seba súdim teba.“ Tí, ktorí sa o mňa báli, však neprešli tým, čo ja. V tej zime vonku neboli, nechodili na pravidelné nočné prechádzky. Nevedia aké to je byť tam vonku. Len si to myslia a posudzujú to podľa ich vlastných skúseností. Iste, im by bola zima a báli by sa o život, takže hneď im napadne, že u iných to je predsa rovnako. A práve tu si myslím, že to nie je pravda. Prevláda subjektívne vnímanie.

Veľmi podobné to bolo, aj keď som pred časom písal o tom, ako skúšam ľadové sprchy. Opäť sa ozvali niektorí moji priatelia, že nech neexperimentujem na vlastnú päsť, ale nech skúšam pod dohľadom odborníkov a nejaké overené metódy. Aj tu však ide o subjektívne vnímanie z pohľadu čitateľa. A ten posudzuje podľa seba.

Sebavnímanie

Všimol som si však ešte jednu vec. Tí, ktorí nemali zdravotné problémy a neprešli si s lekármi tým, čo ja, majú úplnú dôveru k lekárskym autoritám. Majú pocit, že neuposlúchnuť ich znamená automaticky riziko. Netvrdím, že tomu tak nie je, ale moje vnímanie je už oveľa širšie. Naučil som sa vnímať svoje telo. Ak sa vyhádžem na tvári, zisťujem, prečo. Skúšam zmeniť stravu… Ak pociťujem únavu, opäť skúmam, čo je za tým. Učím sa vnímať samého seba. Väčšina ľudí svoje telo nevníma. Ak im niečo je, zveria svoj život do rúk lekárov. Bez výhrad.

Keď prišiel covid, naše autority začali dobre. O víruse sme nevedeli nič, tak sme uzavreli krajinu, čo nám dalo čas. Avšak to, čo prišlo potom, sa už úplne vymklo zdravému rozumu. Ten vírus tu je a bude, ale riešenia, ktoré zaviedli autority, sú podľa mňa devastačné. Dôsledky uvidíme možno o rok-dva, ale príde to… Čakal som, že budeme pracovať na tom, ako posilniť imunitu a budeme hľadať spôsoby, aby väčšina obyvateľov mala ľahký priebeh choroby. Namiesto toho sme tu uzatvorili celú krajinu s neistým plánom ako ďalej.

Tí, ktorí sú zvyknutí zverovať svoje životy autoritám, sa podvolili. A mnohí žili v strachu. Ja som sa nebál. Vedel som, že raz sa pravdepodobne aj tak nakazím. A sústredil som sa na to, aby som bol v psychickej pohode a čo najviac fit. Aby som chorobu zvládal čo najlepšie. Doktor Bukovský, ktorého mnohí označujú za konšpirátora, mal mnoho videí, kde spravil kus kvalitnej práce. Dal dokopy štúdie z prestížnych univerzít a všetky zdokladoval v odkazoch pod videom. Okrem iného tvrdí, že ľudia s nadváhou majú štatisticky väčšiu šancu, že priebeh ochorenia bude ťažší. Na každom kile záleží. Ja som od začiatku epidémie schudol asi osem kíl. Pretože vyhodnocujem dostupné dáta a robím rozhodnutia autonómne.

Mnohí sa však spoliehajú na tých, ktorí nám tu vládnu, a nerobia nič preto, aby sa pripravili na ochorenie čo najlepšie. Niektorí z tých, ktorí boli pohoršení z toho, že som chodil v tričku, sú obézni a nič s tým nerobia. A ja sa pýtam: „Kto riskuje viac? Ja či oni?“

Strach z autorít, strach zo zodpovednosti

Myslím si, že poslúchanie autorít je pre väčšinu ľudí prirodzené. Nie je bežné ísť proti prúdu, robiť si veci podľa seba. Myslieť si, že keď im veria bezvýhradne ostatní, asi je to tak správne, je chyba. Kedysi lekári liečili napríklad púšťaním žilou. Prerezali žilu a nechali odtiecť krv do misky. Vraj tak z tela odíde to zlé. Dnes sa nad tým už len usmievame. Ale neuvedomujeme si, že ani dnešní lekári nie sú všemocní a častokrát aj oni len hádajú, podľa svojho obmedzeného vnímania sveta. Takto o sto rokov sa možno budú naši potomkovia pozerať aj na nich.

Pod autoritami však myslím aj politikov. Mnohí z vás si uvedomujú, že niektoré nariadenia, ako napríklad zákaz vychádzania po ôsmej, keď nikto nie je vonku, nedávajú zmysel. Ale nič s tým nerobíte. Prečo? Myslím si, že preto, že mnohí máte strach. Bojíte sa, že vás bude vidno a že na vás budú ľudia ukazovať prstom. Chcete byť vo svojom pohodlí a neuvedomujete si, že každým dňom strácate viac a viac zo svojich slobôd.

Ja som sa naučil prevziať za seba zodpovednosť. Nezmyselné nariadenia ignorujem a keby ma konfrontovala polícia, som na to duševne pripravený. Zatiaľ čo väčšina z vás sa rok pomaly nehýbala, prežívali ste vo svojich bytoch a domoch, ja som vo veľmi dobrej forme. Netrpím úzkosťou, moje telo je vyšportované, dýcham čerstvý vzduch. A žijem si svoj život.

Záver

Týmto príspevkom vám nechcem hovoriť, ako máte vy žiť svoje životy. Chcel by som však, aby ste začali vnímať situácie aj z druhej strany. A aby ste si začali uvedomovať, že veci nie sú čiernobiele. A ak vás zaujalo to, ako sa učím vnímať svoje telo, smelo do toho. Je to zaujímavá cesta. Rád s vami o týchto veciach budem diskutovať, nebojte sa pýtať.

Spread the word

Keep reading