Povrchnosť naša každodenná

Sme na tom oveľa horšie, ako som si myslel.

10 months ago   •   4 min read

By Vladimír Záhradník
Zdroj: Werner Heiber, Pixabay

Keď som asi pred mesiacom napísal príspevok o povrchnosti a sile prvého dojmu, ani som netušil, že som narazil len na povrch ľadovca.

V posledných dňoch sa ku mne dostalo viacero postrehov, ktoré sa mi nepočúvali ľahko. Zásadne menia môj pohľad na ľudí okolo mňa a chvíľu mi potrvá ich spracovať. Možno ste si všimli, že už pár dní ste odo mňa nevideli nové video. Nuž, nedokážem sa usmievať, keď vnútri cítim smútok. Ale poďme pekne poporiadku…

Vo svojom blogu Hranice môjho súkromia som rozprával o tom, ako som sa po rokoch dozvedel, čo si o mne mysleli moji bývalí kolegovia. Riešili moje oblečenie, len tak srandovali, že som gay… Pred pár dňami sa ku mne dostali ďalšie čriepky. Raz, keď som tam ešte pracoval, som im medzi rečou odhalil, aká je moja vysnívaná žena. Viem, že taká neexistuje, ale snívať treba. Je ňou Anna zo Zeleného domu. Introvertka, snílek s hlavou v oblakoch, ale aj priebojná a ctižiadostivá, ktorá si svoje povie. A navyše ryšavka — mala prezývku mrkva.

Anna zo Zeleného domu

O takýchto osobných veciach som nemal problém hovoriť. Ale ako sa mi už viackrát ukázalo, ľudí vo svojom okolí som vtedy odhadol zle. Pri mne sa usmievali, tvárili sa, že ma berú ako kolegu, diskutovali so mnou o práci a tak som sa im poodhalil. Teraz som sa dozvedel, že poza môj chrbát sa na tom väčšina z nich rehotala niekde pri kávičke. Keď som odchádzal z práce, vraj mi chceli dať obraz Anny na pamiatku. Bral by som to ako pekné gesto, ale teraz, keď viem, že to nemysleli úprimne, ale brali to skôr ako krutý žart na moju adresu, sa mi z toho dvíha žalúdok.

Tí ľudia mi nesiahajú ani po členky a som rád, že s väčšinou z nich som prerušil kontakt. V mojej novej firme, v Nesse, som stále otvorený, ale držím si už oveľa väčší odstup od kolegov.

V sobotu sa mi ozval ďalší kamarát. Videl môj posledný prejav z Toastmasters, ktorý som nahral aj ako video.

Networking: nočná mora každého introverta

Povedal mi, že bol super a že mám v tvorbe rozhodne pokračovať. Asi tam tiež vidí potenciál. A zároveň mi dal radu, aby som zvážil zmenu šatníka. Vraj si ma mnohí ľudia ani nevypočujú len preto, že moje oblečenie pôsobí fádne a nemoderne. To príslovie „šaty robia človeka“ je asi výstižnejšie, než som si myslel.

Včera som túto spätnú väzbu spomenul medzi rečou ďalšiemu kamarátovi.

— Vlado, je fajn, že si to konečne začínaš aj ty uvedomovať. Ja som ti nechcel nič hovoriť, lebo by sa ťa to mohlo dotknúť.
— Dotknúť? Mňa? Ja znesiem akúkoľvek kritiku. Aj keby bola akokoľvek nepríjemná, ak sa o nejakom nedostatku dozviem, aspoň ho môžem riešiť.
— Vážne? Ale ty si nebol vždy taký, však? Musel si sa tam dopracovať…
— Nemyslím si, vždy som bol priamy a vítal som spätnú väzbu.

Ako sa ukázalo, ani moji najbližší priatelia ma dostatočne nepoznajú. Sú radšej ticho, než aby mi mali povedať, že im na mne niečo vadí. A pritom úprimná spätná väzba je ten najlepší dar, aký by mi mohli dať. Včera som o tom premýšľal… Koľko je ešte takých ľudí, ktorým na mne niečo vadí, ale nepovedia mi to do očí? A čo ešte im na mne vadí?

Dnes mi napísala kamarátka, že ak si hľadám vzťah, veľmi by pomohlo, aby som používal parfém. Ženy vraj majú rady navoňaných mužov. Doteraz som si myslel, že byť slušne oblečeným a používať deodorant stačí. Asi som sa mýlil… Vraj podľa nej stačí, aby som sa navoňavkoval len keď idem do spoločnosti. Ešte, že tak… Pretože si neviem predstaviť voňavkovať sa všade kam idem, aj u seba doma.

Ja som si naivne myslel, že ľudia si cenia rozum a múdrosť viac ako to ostatné. Ale asi sú moje hodnoty úplne iné, ako hodnoty väčšiny okolo mňa. Vážim si tých, ktorí mali tú odvahu, chceli mi pomôcť, a povedali mi, čo mi môže pomôcť. To je však teraz druhoradé. Uvedomujem si, dnes viac ako kedykoľvek predtým, ako sa ľudia nepozerajú pod povrch. Moje videá si nepozrú, pretože som oblečený inak ako by čakali. Odmietajú so mnou viesť debatu, pretože som až príliš úprimný a hovorím aj nepríjemné veci. A moje blogy, kde tak otvorene píšem, si možno aj prečítajú, avšak rehocú sa z toho, aký som naivný blázon, a že to všetko dávam von. A možno o nich hovoria aj ďalším kolegom a známym. Našťastie viem, že je tu aj mnoho z vás, ktorých moje príbehy úprimne zaujímajú. Som rád, že ste.

Viem, že svet nie je taký, ako by som ho chcel vidieť ja. Ale zistil som, že tá miera povrchnosti je oveľa vyššia, ako som si doteraz myslel. Všetko zlé, čo sa mi v tejto chvíli hromadí v hlave, zosobňuje nasledujúce video.

The Expert (Short Comedy Sketch), obsahuje slovenské titulky

Jedinou útechou sú moji priatelia, ktorých dôverne poznám a viem, že veci hovoria úprimne. Vytvoriť si taký okruh ľudí ma stálo veľké úsilie a som za nich rád.

Potrebujem pár dní na premýšľanie. Musím si utriediť myšlienky vo svojej hlave. Pravdepodobne si však začnem dávať väčší pozor na to, čo poviem verejne. Vnútri budem stále rovnako úprimný a otvorený, ale svoju úprimnosť si ponechám pre tých, ktorí o ňu naozaj stoja. Navonok pred ľuďmi, ktorých nepoznám, budem oveľa viac opatrnejší.

Zistenia, ako toto, bolia, ale som rád, že aspoň viem, ako sa veci majú. Môžem na tom pracovať. A s ľuďmi to nevzdávam. Stále verím, že aj keď svet nefunguje dobre, môžem si vytvoriť svoj mikrosvet s ľuďmi, ktorí ma majú radi takého aký som, a ktorí sa predo mnou na nič nehrajú. Sme v hlbokej sociálnej kríze. Želal by som si, aby sme začali ľudí počúvať bez ohľadu na to, ako sa nám javia na prvý pohľad.

Spread the word

Keep reading