Prečo priatelia nechcú byť dohadzovači?

Dnes je ťažké s niekým sa zoznámiť. Prečo si nepomáhame navzájom?

10 months ago   •   5 min read

By Vladimír Záhradník

Je tu covid, asi ste si všimli. Zoznamovať sa v tejto dobe je ťažké. Sebavedomie mám dostatočné, nebojím sa už ozvať, ale objavil sa iný problém — je ťažké niekoho v dnešnej dobe stretnúť. Minule som prišiel do práce a v kancelárii sme boli štyria chlapi. Keď som prišiel do kuchynky, stretol som tam jedného ďalšieho programátora, ktorý obedoval. Chodby zívajú prázdnotou. Podujatia pomaličky začínajú, ale zďaleka to nie je ako predtým. Napríklad také konferencie stále prebiehajú online. Z tohto sa budeme spamätávať možno desiatky rokov, ale ja s tým nič nespravím. Nechcem vyčkávať, kým sa situácia „vráti do normálu.“ Rád by som šiel do vzťahu hoci aj dnes. Ale ako na to?

Skúšam to všelijako. V prvom rade využívam každú príležitosť chodiť medzi ľudí. Nechodím tam s cieľom nájsť si priateľku, ale zároveň sa tomu nebránim. Hlavne si však vážim, že sa s niekým vidím opäť naživo. Takisto o týchto veciach menej premýšľam. Kým kedysi by som potenciálny vzťah zabrzdil už vo svojej hlave, dnes k tomu pristupujem inak. Rozprávam sa s ľuďmi, mužmi aj ženami, a užívam si to. Neriešim, či sa z rozhovoru vyvinie niečo viac. Tých príležitostí stretnúť sa je však stále málo.

So svojím kamarátom Havranom sme v rámci našich dlhých debát riešili aj túto tému. On je na tom podobne ako ja, tiež k sebe hľadá nejakú slečnu. Akurát včera mi pustil video z japonského anime Initial D. Mladého Takumiho sa snaží dievča zbaliť a dostať na rande. Ten si asi úplne neuvedomuje, o čo jej ide. Je trochu natvrdlý introvert. Len tak medzi rečou sa Takumi spýta, či môže so sebou na stretnutie zobrať aj kamaráta Itsukiho. Slečna Itsukiho poznala už zo školy, vedela asi aký je, a dohodila mu kamarátku. Vidíte, ako pomáha, ak sa priatelia navzájom poznajú a pomáhajú si?

Obaja sme sa začali zamýšľať, prečo si nepomáhame navzájom ako spoločnosť a nedohadzujeme si priateľov navzájom? Keby za mnou prišla nejaká slečna, či nepoznám slušného, nezadaného chalana, neváhal by som ani na sekundu. Rád by som jej pomohol. A mimochodom, poznám ich hneď niekoľko. Havran by určite rád spravil pre priateľov to isté. Ak by o niekom vedel, určite by si to nenechal pre seba.

Jeho skúsenosť, keď prišiel za kamarátkou, či nemá nejakú nezadanú kamarátku, však bola o dosť iná.

— Kamarátka: Počuj Mišo, ty si taký popiči chalan. Baby sa o teba budú trhať.
— Havran: A ty nemáš nejakú voľnú kamošku?
— Kamarátka: Vieš, ja také nerobím…

A tu sa dostávame ku koreňu problému. „Ja také nerobím.“ Pýtam sa, prečo? Bojí sa tá slečna, že to Havranovi s jej kamarátkou nevyjde a že si to u kamarátky pokazí lebo vďaka nej bude v porozchodovej depresii? Alebo to, že o Havranovi hovorí ako o super chalanovi, myslí len ako povrchný kompliment a v skutočnosti ho nechce žiadnej kamarátke odporučiť? Ani neviem čo je horšie…

Som si istý, že sme tu všetci dospelí ľudia a uvedomujeme si, že takýto vzťah nemusí vyjsť. Ale je tu jedna podstatná vec, ktorá úspechu môže dosť pomôcť. Naši priatelia nás poznajú lepšie ako nejaká zoznamka. Vedia, v čom sme jedineční, vedia o našich chybách. A rovnako poznajú aj svojich ďalších priateľov. Nepoznám lepší spôsob ako dať dokopy dvoch ľudí, ako cez ich spoločných priateľov. Už len tým, že ich máme, je tam predpoklad, že zdieľame nejaké spoločné hodnoty. A ten náš spoločný priateľ alebo priateľka, tým, že pozná oboch z nás, dokáže odhadnúť, či by sme k sebe pasovali alebo nie.

Ja síce nemám skúsenosť ako Havran, ale moja skúsenosť je v mnohom podobná. To, že si hľadám priateľku, vedia asi všetci moji priatelia. Veď o tom verejne píšem. Viedol som o tejto téme debaty aj s kamarátkami (aj keď ich až tak veľa nemám) a nikdy žiadna neprišla s tým, že má super kamarátku, ktorá by sa ku mne hodila. Takže buď sú všetky jej kamarátky zadané alebo vydaté (nepravdepodobné), nepovažuje ma za vhodného pre inú jej kamarátku, zoznamovanie robiť nechce alebo nemá žiadne kamarátky.

Je zvláštne, že pár sto kilometrov severne to funguje aspoň trochu inak. Nedávno som mal rozhovor so svojím bratrancom, aj o vzťahoch a tak. Povedal mi, že dal jeho priateľke Lenke prečítať niektoré moje blogy a tá mi odkazuje, že „má pre mňa bábovku, až k nim prídem do Pelhřimova.“ Najprv som si pomyslel: „Hm, bábovku?“ Myslel som na koláč, nie na priateľku. Pretože druhá možnosť bola pre mňa taká nepravdepodobná, až som ju vylúčil. Ale ukázalo sa, že myslela jej kamarátku a vraj by sme si mohli rozumieť. Síce sa mi do Česka sťahovať nechce, ale rád s ňou pokecám, keď tam budem. Otázka znie: Prečo je nejaká Češka ochotná sama od seba mi dohodiť jej kamarátku, pričom ma nikdy ani nestretla? A u nás sa izolujeme…

Naša spoločnosť je popretrhávaná skrz-naskrz. Ako Slováci sa až príliš atomizujeme, staráme sa len o seba a nepomáhame si navzájom. Ako chceme budovať úspešný príbeh našej malej krajiny, ak nepomôžeme ani svojim vlastným kamarátom nájsť šťastie? Jeden môj kamarát to zhodnotil trefne. Tú izolovanosť nazval rakovinou. A nejde tu len o dohadzovanie priateľov, ale o nespoluprácu ako takú. Na Slovensku nám chýbajú komunity a sám viem, aké ťažké je komunity budovať. Každý kope sám za seba. Som na Slovensku doma, ale občas si pripadám, ako keby som sem úplne nezapadal, nepatril.

Moju kamarátku prekvapilo, že v Česku sú na tom ako spoločnosť lepšie ako my. Myslela si, že čím ďalej na západ, tým je to horšie. Nuž, nie je to tak… Česko poznám a v mnohom si tam s ľuďmi rozumiem viac. Ochota pomôcť si navzájom je tam oveľa väčšia. Vidím tam aj to, že ani komunity im nie sú úplne cudzie. A prejavuje sa to všade, aj v podnikaní. Napríklad že Pepík pomôže Honzíkovi s opravou sekačky na trávu a Honzík zase pomôže Kubovi s chovom sliepok.

Ako dôsledok sociálnej izolácie u nás na Slovensku vyhľadávajú ľudia zoznamky a skúšajú tiež služby rôznych zoznamovacích koučov. Myslím si však, že je to skôr náplasť na problém, ktorý trápi našu spoločnosť. Keby sme si navzájom pomáhali, svet by bol krajší. Asi sme na to ešte nedozreli, ale začať môžeme aj dnes. Meňme seba a naše okolie. Budujme taký svet, aký ho chceme mať. A časom sa možno začne naša spoločnosť meniť aj vo veľkom.

Spread the word

Keep reading