Stíšenie

O tom, ako som vďaka nedorozumeniu takmer stratil svoju lásku.

a year ago   •   8 min read

By Vladimír Záhradník
Zdroj: StockSnap, Pixabay

V januári som sa nečakane rozišiel s priateľkou. O tom, čo som vtedy prežíval, som napísal v príspevku Zblíženie. Tam však náš príbeh ani zďaleka nekončí. Chcete vedieť, čo sa dialo ďalej? Pripravte si kávu alebo čaj, pohodlne sa usaďte, začíname…

Po rozchode sme sa dohodli, že ostaneme aj naďalej blízkymi priateľmi. Nely mi za to stála, a ja jej tiež. Aj keď spočiatku naša komunikácia tak trochu viazla, netrvalo dlho a písali sme si, ako keby sa medzi nami nič nestalo. Nič však netrvá večne. V jeden piatkový večer som pozeral film, a popri tom sme spolu viedli živú debatu. Opäť sme sa vrátili k nášmu problému, a zase sme prudko narazili.

Nešťastná komunikácia

Po tomto som si už povedal, že tretíkrát do tej istej rieky nevkročím. Nemal som viac záujem do Nely investovať svoju energiu.

Zdroj: Free-Photos, Pixabay

Odpísala mi. Stále vravela, že chce so mnou byť kamarátka. Dvere sú u nej kedykoľvek otvorené. V závere mi dala jasne vedieť, že je do mňa ešte stále zaľúbená. To ma rozhodilo do nepríčetnosti. „Naznačuje mi tým snáď niečo? Dúfa, že teraz na všetko zabudnem a začnem o ňu bojovať? Je to nejaký test?“

V tejto zlosti som jej napísal ďalšiu správu, ktorú dnes ľutujem: „Ty že ma miluješ? Nie, ty miluješ len nejakú zidealizovanú predstavu o mne. Podvedome túžiš po tom, aby som s Tebou pravidelne chodil do kostola, vychovával deti, a aby som bol ticho, keď sa naše predstavy rozídu. Prajem Ti, aby si sa raz stretla s realitou a našla si niekoho, s kým sa dá budovať vzťah na pevných základoch.“

Čas lieči

Odvtedy som s Nely prerušil takmer všetku komunikáciu. Po asi dvoch dňoch som konečne vyfučal. Už som na ňu nemyslel tak často. Dokázal som sa opäť sústrediť na prácu a fungovať takmer normálne. Uvedomil som si však, že mi dávala cennú spätnú väzbu. Povedal som si, že by bola škoda úplne sa odstrihnúť.

Napísal som jej: „Ahoj Nely, už som vyfučal. Keď chceš, môžeme sa opäť začať spolu zhovárať.“ Smajlík v jej odpovedi ma potešil, asi sa to dá ešte nejako urovnať.

Napriek tomu som cítil, že jej komunikácia so mnou je rezervovaná. Komunikovala nezvyčajne stroho a písala málo. Myslím si, že si odo mňa držala odstup.

Raz som jej len tak medzi rečou napísal: “To naše nedorozumenie sa vyriešilo samo. Už tie veci, o ktorých sme sa vtedy bavili, nerobím. Prečítal som si jednu knihu, a dospel som k názoru, že si treba vyberať bitky, do ktorých sa pustím. Vidíš? Výsledok je rovnaký, akurát som na to prišiel ja sám. Nebolo to, ako keď si sa ma Ty snažila zmeniť.“

Nely mi odpísala, že ju moje slová hrejú. Tešilo ju, že sa vo mne nesklamala. „Nechcem Ťa meniť! Chcela som si len vykomunikovať odlišné postoje.“

Tých pár viet malo obrovský zmysel. Ja som si po celý čas myslel, že ona sa ma pomaly snaží pretvárať na svoj obraz. Kúsok po kúsku. Ona zasa mala pocit, že nechcem riešiť problémy.

Odkedy sme si toto vyjasnili, veci začali naberať rýchly spád. Opäť sme komunikovali ako veľmi blízki priatelia a rozprávali sme sa o všetkom. Dokonca sme spolu neraz mali aj hodinový videohovor, ktorý sa natiahol na hodinu a pol.

Dostali sme sa opäť do stavu, keď sme budovali svoju vzájomnú dôveru. Obaja sme teraz v čase lockdownu zavretí v iných okresoch. Je čudná doba, ktorá nám skrátka nepraje. Ale…

Delegace ze Štatlu

Minulý týždeň v utorok k nám prišiel na otočku môj bratranec Danek z Brna. Priviezol auto, ktoré sme mu dlhodobo zapožičali, kým si nezoženie vlastné.

Ford Ka, alias „Kečup.“ Foto: Daniel Černý (Hrbolka)

Naspäť mal ísť vlakom a ja som ho mal odviesť do Košíc. Povedal som si, že Nely prekvapím.

Keď som bratranca vysadil pri železničnej stanici v Košiciach, na parkovisku som jej zavolal: „Ahoj Nely, som v Košiciach, ak chceš, môžeme sa stretnúť.“ Nely súhlasila. Za štvrť hodinky už zvoním pri jej dverách a po chvíli sedím u nej v obývačke a obaja sa usmievame od ucha k uchu. Očividne som ju príjemne prekvapil. Len včera mi spomínala, že by ma chcela vidieť aj naživo a zrazu som pri nej naozaj bol. Debatovali sme asi hodinku a pol a prišlo mi, akoby sme sa neboli ani rozišli.

Na ďalší deň, na Popolcovú stredu, sme si opäť spolu volali. Ešte predtým som o všetkom premýšľal. Nely povedala jasne, už nechce vo vzťahu nič skúšať. To sloveso sa jej vôbec nepáčilo. V ten deň som jej povedal: „Poďme do toho naplno.“

Veci sa odvtedy dejú veľmi rýchlo, ale vlastne sa tak dejú odkedy s ňou chodím. Ani sa mi nechce veriť, že sme sa začali spoznávať koncom novembra a už začíname uvažovať o svadbe. Je až neuveriteľné, ako sme sa našli.

To keby sme vedeli… pred svadbou!

Mohlo by sa zdať, že sme rozdielni: pozeráme iné filmy, počúvame úplne inú hudbu, ja som pomaly do kostola nevkročil, ona chodí na omše aj každý deň… Ale v tých podstatných veciach nachádzame takmer úplnú zhodu. Oboch nás to prekvapuje.

Už asi týždeň si takto na diaľku čítame z knihy „To keby sme vedeli… pred svadbou!

Gary Chapman: To keby sme vedeli... pred svadbou! Foto: Nely Hudáková

Každý deň si prechádzame jednu až dve kapitoly a rozprávame sa, ako by sme riešili tú-ktorú situáciu.

Naše životné priority sú zdá sa úplne rovnaké. Je pre nás dôležité byť spolu, hoci aj v skromných podmienkach. Zhodneme sa aj vo financiách. Ani ona, ani ja, nechceme kupovať veci na dlh a už vôbec nie niečo, čo vlastne nepotrebujeme. Náš pohľad na život je tiež rovnaký.

Dlhodobo sa snažím o to, aby som nemal každý deň rovnaký — prídem do práce, pracujem, idem domov, večera, telka, a môžem ísť spať. Práve naopak. Už pár rokov mám svoje dni veľmi pestré. Nikdy presne neviem, čo budem robiť, a do tohto sveta som vtiahol aj Nely. Aj preto máme obaja pocit, akoby prešiel už celý rok, pričom v skutočnosti ubehli len dva mesiace. V tomto chceme obaja pokračovať aj naďalej. Tých prienikov nachádzame každým dňom stále viac.

Budovanie mostov

Včera mi Nely napísala: „Odkiaľ sa v Tebe berú všetky tie pekné slová: rád Ťa budem spoznávať… každým dňom sa mi páčiš viac… to o modrých očiach (myslela som si, že to v Tebe nie je)?“

— „Vždy vo mne boli. Asi len tým, že Ťa lepšie poznám, už nemám žiadne zábrany a hovorím všetko, čo mi napadne.“

Včera sme spozorovali ešte jednu vec. Keď sme boli predtým vo vzťahu, chýbalo nám prepojenie na intelektuálnej úrovni. Teraz, keď si píšeme a nie sme spolu, sa naplno rozvinula práve tá.

Poučenia na záver

V prvom rade vám už viem s istotou povedať, že počas koronakrízy môže vzniknúť vzťah na celý život. Koronakríza nám dáva priestor zastaviť sa a uvažovať o tom, akých ľudí máme vo svojom okolí.

Zažili sme si, že ak komunikujeme cez textové správy, informácie sa môžu skresliť. Vnímame len text, ale prichádzame o výrazy tváre, tón hlasu a emócie a preto si môžeme vysvetliť význam slov inak, ako by sme si mali.

Ak už sa nemôžeme stretnúť osobne, stále je oveľa lepšie komunikovať prostredníctvom videohovorov ako si len písať.

V Nely som našiel spriaznenú dušu. Celý čas sa húpeme na hojdačke, ale už vieme stáť pevne na zemi. Tešíme sa na to, čo prinesie budúcnosť.

Dovetok, 4.8.2021

Vzťah s Nely mi napokon nevyšiel. Mal som obdobie, kedy som sa snažil racionalizovať, čo sa stalo a veľmi mi to pomohlo. Verím, že som si aj vďaka mojím analýzam odniesol zo vzťahu maximum. Moja teta mi povedala, že som bol akoby sám sebe psychológ.

Pred vzťahom s Nely som nevedel, či vôbec vzťah chcem. Teraz už viem, že áno. A chcem mať aj rodinu a deti. U Nely som zase pootvoril zavreté dvere za šťastím. Nad vzťahom už asi ani nepremýšľala. Teraz aj vďaka mne je novému vzťahu opäť otvorená.

Dôvod rozchodu je prozaickejší, akoby sa mohlo zdať. Nešlo o odlišné postoje, ale o úplne bežné veci. Nasťahoval som sa k nej a zistili sme, že fungujeme úplne odlišne. Ja mám rád spontánnosť a neplánované veci, Nely zase má rada poriadok a rutinu. Škrípalo to a dusil som sa.

Vtedy som si uvedomil, že šťastie človeka pochádza predovšetkým z jeho vnútra. Neviem, ako bude vyzerať budúcnosť, ale určite viem, že vzťah s niekým vám automaticky šťastie nezaručí.

V tejto chvíli by som rád vstúpil do ďalšieho vzťahu, ale vnímam, že zoznámiť sa nie je úplne jednoduché. Kamarát Havran vraví, že len nemám vhodne nastavený filter a že príležitostí je dosť. Nuž, uvidíme časom.

S Nely sme mali obdobie, keď naša komunikácia viazla, ale prekonali sme ho. Dnes sme opäť dobrí priatelia a komunikujeme tak ako kedysi, stále otvorene.

Tento blog zaujal mnohých z vás, dostával som veľa reakcií. Aj takých, že v ňom naplno ukazujem svoju nezrelosť vo vzťahoch a že je to cítiť. Jeden môj bývalý kolega vraj povedal, že „ten Vlado to má v hlave asi naozaj inak nadrôtované.“

Ten jeho výrok som sa však rozhodol brať ako kompliment. Asi som iný ako väčšina ľudí naokolo. Ale väčšina nikdy nepredstúpi pred ostatných, úplne dopredu. Väčšina len ticho mlčí a poslušne kráča, kam sa jej povie.

Aj na základe takejto spätnej väzby som však začal premýšľať, či som to s tou otvorenosťou neprestrelil. Ale viete čo? Som rád, že tento príspevok vznikol. Nehanbím sa za to, aký som, a určite sa nechcem uzavrieť. Takže nehovorí zo mňa neskúsenosť, ja chcem ostať taký aký som aj naďalej.

Uvedomil som si však, že moju úprimnosť a naivitu ľudia môžu jednoducho zneužiť. Premýšľal som, čo s tým spravím a rozhodol som sa, že blogy ako tento nebudem zdieľať na sociálnych sieťach. Chcem, aby sa dostali len k tým z vás, ktorí o to prejavia skutočný záujem. Napríklad tým, že sa prihlásite na odber môjho newslettera.

V tejto chvíli sa teším z prítomnosti. Stretávam sa s kamarátmi, chodíme na turistiku, vášnivo diskutujeme. Viem, že tieto okamihy nebudú trvať večne a aj preto sú pre mňa vzácne. A teším sa aj na budúcnosť, bude určite zaujímavá.

Spread the word

Keep reading