Už nehľadám

Po asi dvoch mesiacoch som zhodnotil, že hľadanie si priateľky nestojí za môj čas.

6 months ago   •   18 min read

By Vladimír Záhradník
Zdroj: Gerd Altmann, Pixabay

Dlho som premýšľal. Premýšľal som, či napísať ďalší zo série mojich vzťahových príbehov. Nakoniec som si povedal, že to má zmysel. Má to zmysel kvôli mojim prevažne mužským kamarátom, ktorí sú podobne ako ja nezadaní a ktorí za mnou chodia po rady a pýtajú sa, či by som im odporučil nejakú zoznamku, aké mám skúsenosti, a tak podobne.

Zhruba počas dvoch mesiacov bolo hľadanie priateľky pre mňa tou najvyššou prioritou. Urobil som pre to všetko. Hľadal som spôsoby, ako v tejto covidovej dobe niekoho spoznať. Vyžadovalo si to z mojej strany značnú kreativitu, ale aj tak som stále na začiatku.

Vyskúšal som niekoľko zoznamiek a napísal som o tom blog s názvom Nerovná hra. Odvtedy sa veľa nezmenilo. Skúsil som ešte Facebook zoznamku, ktorú mi poradil kamarát, ale je to rovnaká bieda ako všade inde. Takže ak vás zaujíma môj názor na zoznamky, odpovedám: „Nestojí to za váš čas a už vôbec to nestojí za vaše peniaze.“

Moja teta to vystihla úplne presne: „Zoznamka je ako úrad práce. Šiel by si si tam hľadať prácu? Tak vidíš…“

A občas počúvam aj také, že „Uvidíš, ani nebudeš vedieť ako, a tá pravá sa sama ukáže.“ K tomu len toľko, že tomu snáď veria naozaj len naivní rojkovia. Vždy treba vyvinúť aspoň nejakú aktivitu, vzťah sa nezrodí len tak sám od seba.

Kým však túto tému a tému vzťahov mužov a žien rozviniem, vráťme sa pekne na začiatok.

O vzťahu so ženou som dlho vôbec neuvažoval.

Mám šťastný život. Zariadil som si ho podľa seba a dlho som o vzťahu so ženou ani neuvažoval. Mám veľa koníčkov, práca ma baví, stretávam sa s ľuďmi a popri tých aktivitách som rád, že si nájdem čas na spánok. Ako mi však stúpali roky, ľudia sa ma prirodzene začali pýtať, či si nenájdem priateľku… Odpovedal som im frázou: „Do tridsaťpäťky toto neriešim. A potom uvidíme.“

Myslím si, že som zvláštny človek a výrazne vybočujem z priemeru. Fakt je, že väčšina mužov a žien končí vo vzťahu, pretože ich k tomu doženú ich hormóny. Chovajú sa tak trochu ako zvieratá. Ja aj vďaka svojmu rozumu som zjavne dokázal tieto živočíšne pudy potlačiť. Puberta mnou nikdy nelomcovala a tak som prežil to najturbulentnejšie obdobie bez vzťahu.

Neskôr, keď už sa blížila moja tridsiatka, mi občas hlavou prebleslo, či vzťah neskúsiť. Ale…

Hlúpi sa učia na vlastných chybách. Tí múdri sa učia na chybách ostatných.

Niektorí s týmto výrokom nemusíte súhlasiť, ale myslím si, že v mnohom na mňa platí. Môj dar a kliatba zároveň je, že som analytik, všímam si veci okolo seba a vidím ako fungujú ľudia okolo mňa. Pričom nad mnohými ich rozhodnutiami len krútim nechápavo hlavou.

Keď som sa pozrel okolo seba vtedy, pred štyrmi rokmi, videl som, že naša spoločnosť upadá. Trhajú sa tie tenké nitky medzi nami, rozvodovosť stúpa, ľudia spolu nekomunikujú. Prešli štyri roky a myslím si, že je to ešte horšie.

Čo ma teda primälo skúsiť to a zariskovať? Paradoxne covid.

Racionálne rozhodnutie by bolo vzťahy neriešiť. Ak by som splodil so ženou dieťa a náš vzťah by sa rozpadol, najviac utrpia deti. Alebo by sme ostali vo formálnom zväzku kvôli deťom.

Ako nezadaný jednotlivec dokážem lepšie zvládať neistotu budúcich časov. Ak by krachol finančný systém, po chlebe máme síce všetci, ale ja sám dokážem lepšie plávať v mori neistoty. Vyžijem z oveľa menej peňazí, stačí mi trocha jedla a keby bolo treba, vyspím sa hoci aj v spacáku a stane. Pri žene a deťoch sa môj manévrovací priestor zužuje.

Tak prečo som sa rozhodol skúsiť to? Celé moje predošlé rozhodovanie vyhodnocovalo mieru rizika a potenciálny zisk, takzvanú analýzu nákladov a prínosov (CBA). Znie to veľmi romanticky, však?

Keď sa na vzťahy pozriem mojimi racionálnymi očami, nedávajú mi zmysel a neoplatí sa mi riskovať to, čo mám. Avšak covid a to, čo po ňom príde, nás vrhne do takej neistoty, že som si povedal, že to predsalen risknem. A vlastne nemám čo stratiť.

Nie som človek zaťažený na materiálne veci. Potenciálnu finančnú ujmu spôsobenú povedzme rozvodom dokážem hravo zvládnuť, pretože svojou hlavou si vždy na seba zarobím. A ak by sme mali deti, vždy je to len o dohode, ako budeme spolu vychádzať. Urobil by som maximum pre zdravý vývoj mojich deti a ich výchovu. A ostatné je mimo mňa.

Do svojho prvého vzťahu som šiel takmer presne pred rokom. Prvé rande sme mali v deň, keď bola Katarína na blate. Síce mi vzťah nevyšiel, ale veľa som sa naučil. A napísal som dovtedy svoje najosobnejšie blogy, Zblíženie a Stíšenie.

Mimochodom, donieslo sa mi, že pre niektorých som tak trochu padnutý na hlavu, že takéto veci zdieľam verejne. Vraj to mám v hlave inak „nadrátované“ ako ostatní. Nuž, možno… Viem však, že tieto moje blogy zopár ľuďom pomohli. Neľutujem, že som ich napísal. Akurát dnes by som ich už nedal na Facebook. Rovnako ako tam nedám tento blog. Aj ja prechádzam vývojom.

Ten vzťah mi dal to, že som si uvedomil krásy spolužitia muža a ženy. Uvedomil som si, že niečo na tom je a má zmysel to skúšať. Napriek tomu, že si uvedomujem, že nájsť k sebe niekoho, s kým budem mať šťastný vzťah na celý život, je ako keby som vyhral v Euromiliónoch.

Vzťahové kyvadlo

Je tomu už rok a môj osobný život je odvtedy ako na hojdačke. Stále sa neriadim primárne tým orgánom medzi nohami a aj preto nejdem do vzťahov úplne bezhlavo. Prirovnal by som to ku kyvadlu. Kým jeden deň som nastavený pozitívne a hovorím si, že do vzťahov má zmysel ísť, na ďalší deň už je kyvadlo na opačnej strane a zase u mňa prevláda rozum a vravím si, že to za moju námahu nestojí. Prečo? Budem konkrétnejší, ale až trochu neskôr…

Kyvadlo

Asi najvhodnejší čas zoznámiť sa je počas štúdia na vysokej škole, prípadne v práci. Ak práve vonku nezúri pandémia. Ja som tieto časy už prešvihol a vrátiť sa späť nedá. Vtedy si ľudia ešte môžu dovoliť brať vzťahy hravo a užívať si, čo príde. Čítal som v jednej knižke, že začni randiť mladý. Medzi dvadsiatkou a tridsiatkou skúšaj a hľadaj, koho k sebe chceš na celý život, uč sa z predošlých nezdarov. A v tridsiatke, keď to už vieš, sa konečne usaď s „tou pravou.“

Ja už nemám 20. Ak chcem mať rodinu a to, aby moja žena nebola o 20 rokov mladšia odo mňa, nemôžem si dovoliť hľadať 5-10 rokov, koho vlastne chcem. Aj preto využívam svoj dar rozumu, aby som hľadanie trochu urýchlil. Stačil mi jeden vzťah a vďaka svojej analýze, ktorú som aplikoval na samého seba, som dospel k záverom, ktoré väčšina ľudí nezíska ani po 10 rokoch vzťahov. A prišiel som nielen na to, kto som, a koho k sebe hľadám, ale oveľa lepšie som pochopil, ako funguje spoločnosť okolo mňa. Vidím to, čo iní nevidia…

Ešte takto pred rokom som takmer nemal kamarátky. Nejaké ženy som poznal, ale blízkymi kamarátkami by som ich nenazval. Za ten rok sa to zmenilo. Nemyslím si, že tým, že som sa zmenil ja. Akurát neustále rozširujem svoje sociálne kruhy a bola len otázka času, kedy sa do nich lapia aj nejaké ženy.

Uvedomil som si jednu vec: Moja otvorenosť a úprimnosť mi otvára dvere. Jedna kamarátka, ktorú som poznal možno tri týždne, sa mi zverila, že sama nechápala, čo všetko mi o sebe vyklopila na našom úplne prvom stretnutí, keď som bol pre ňu vlastne cudzí človek. Takých skúseností mám viac.

Získal som možnosť pýtať sa na veci priamo pri zdroji. Jedna vec je, čo píšu knihy. Ale knihy musia generalizovať. Mňa zaujíma, či je niečo jednoducho dané, alebo existujú ženy, pre ktoré niektoré veci neplatia. Podobne mi tieto rozhovory s kamarátkami pootvorili dvere k tomu, ako (ne)fungujú vzťahy okolo mňa. Môj záver je, že väčšina ľudí nežije v ružovej idylke. Za zavretými dverami v paneláku žijú svoje priemerné životy a niektorí sa pýtajú samých seba, ako sa vlastne v takom vzťahu ocitli… Ja chcem zo života trochu viac ako ho len prežívať. Keď som takéto príbehy počul, moje kyvadlo sa opäť prehuplo do „stojí mi to vlastne za tú námahu?“

Pri tých kamarátkach som si uvedomil ešte jednu vec. A priznávam, že v tomto sa môžem mýliť, ale takto to vnímam. Dokážem k sebe pritiahnuť mužov a ženy tým, aký som. Ale… myslím si, že nijaká žena (až na tú jednu) sa na mňa nedívala inak ako na kamaráta. Neviem, či pôsobím ako neriadená strela, niekto nevýpočitateľný, alebo je to niečím iným… Je však fakt, že vzťahy nie sú len o dobrej debate. Môžem si s nejakou ženou rozumieť na tejto úrovni najlepšie na svete a aj tak z toho vzťah nebude. Je možné aj to, že jednoducho nedokážem čítať nejaké signály, ale nemyslím si to.

Vo svojej podstate sme zvieratá

Dostali sa ku mne dve knihy. Ani jednu z nich som nekupoval. Jedna sa povaľovala u rodičov na poličke a tú druhú mi dala kamarátka ako darček, lebo ju nepotrebovala. Každá z tých kníh je úplne iná, aj keď sa týka randenia a vzťahov, ale poodhaľuje to, čo som tak trochu aj tušil. Môžeme si nahovárať, že sme ten najvyspelejší živočíšny druh na planéte, ale pokiaľ ide o výber partnera, rozhodujeme sa čisto ako zvieratá.

Alexander Grace: Young Women Will HATE Hearing This (v angličtine)

Rituály zvádzania sa až tak nelíšia od vtákov či jeleňov. A to, že sme vlastne zvieratá, má vplyv aj na nefunkčnosť vzťahov v budúcnosti. Človek mysliaci čisto racionálne (pokiaľ nie je psychopat) by nikdy úmyselne nepodviedol toho druhého. Ale človek-zviera to spraví v chvíľke opojenia alkoholom a občas aj pri plnom vedomí.

Ako zbaliť ženu

Prvá kniha, ktorú som začal čítať a nedočítal, sa volá Ako zbaliť ženu, s podtitulom Praktická príručka technológie lovu. Vysvetľuje tam umenie takzvaných pickup artistov, alebo po našom baličov. Autor zozbieral množstvo skúseností od seba, ale aj od svojich kamarátov z komunity, a dal dokopy jednoduchú príručku na to, ako zbaliť ženu v podstate kdekoľvek.

Ako zbaliť ženu

Bar, hudobný klub, obchod, či ulica. Všetko sú vraj vhodné miesta na zbalenie ženy. Je síce pravda, že v takom bare sa akosi viac očakáva, že ženu bude niekto baliť, ale na ulici je menšia konkurencia mužov.

Keby som mal zhrnúť podstatu knihy do jednej vety, bolo by to „Buď nežne drzý.“ Všetko do seba začalo zapadať. Veď o krásne drzých chlapoch spieva už aj Beáta Dubasová. V knihe to nazvali byť vtipne drzý, ale toto mi tam sedí viac. A aj keď mnohé veci ženy navonok nepriznajú, tá kniha je dôkaz, že tie techniky fungujú.

Beáta Dubasová - Za dverami mojej izby

Napríklad na ulici. Chlap si vyhliadne ženu, ktorá kráča oproti nemu. Má asi sekundu rozhodnúť sa, či ju osloví alebo nie. Otočí sa, predbehne ju asi tak o pol metra, pričom kráčajú rovnakým tempom, a prihovorí sa k nej…

— (muž) „Ahoj, budem ťa teraz chvíľu otravovať.“
— (žena) „A ako sa to robí?“
— (muž) „Napríklad takto: kam ideš?“
— (žena, nazlostene) „Čo ťa do toho?“
— (muž, stále usmiaty) „Čo by bolo? Veď ty si chcela, aby som ti ukázal, ako sa otravuje.“
— (žena) „Aha, to je fakt.“
— (muž) „Tak kam ideš?“
— …

Toto je len jeden z mnohých príkladov, aké v knihe nájdete. V podstate randenie a zoznamovanie v knihe autor posúva na úroveň naučenia sa formuliek a neustále opakovanie a precvičovanie, až bude muž vedieť spontánne zo seba vyklopiť to, čo treba. Kapitoly nazvané výber, kontaktáž, dobýjanie a zvádzanie sú viac než veľavravné.

Niektoré postrehy v tej knihe boli užitočné. Napríklad je tam jasne napísané, že online zoznamky máme brať len ako poslednú možnosť a mali by sme to skúšať inde. Takisto to, že každý muž by mal predpokladať, že každá žena, ktorú osloví, už má priateľa. Potom však prišli veci, z ktorých mi je dodnes nevoľno a tú knihu aj kvôli nim neplánujem dočítať.

V knihe nájdete návody, ako prebrať žene priateľa. Pričom čím viac rokov sú spolu, tým máte väčšiu šancu. Alebo je tam návod, ako zviesť na firemnom večierku vydatú kolegyňu a mať s ňou sex. Sú to nechutnosti, no zároveň nepochybujem, že tieto veci sa dejú tak, ako o tom autor píše.

Ja asi idem proti prírode. Pokiaľ je žena vo vzťahu (krátkodobom, dlhodobom, aj manželstve), je pre mňa tabu. Nikdy by som si nedovolil prebrať ju niekomu inému. Rovnako by som si nedovolil mať s nejakou vydatou ženou sex. Z pohľadu biológie sa však chovám nerozumne, pretože nevyužívam každú príležitosť ako odovzdať svoje gény ďalej.

Keď som videl, čo všetko by som mal robiť, aby som nejakú ženu dobyl, vravel som si, že toto fakt nestojí za moju námahu.

Keď som o tejto knihe hovoril s mojimi kamarátkami, všetky len krútili hlavou. Vraveli si, že sú to nechutnosti, a mali pravdu. Ale myslím si, že keby ich taký balič oslovil na ulici, je šanca, že by jeho kúzlu podľahli. A keď nie ony, možno hneď vedľa nich by kráčala iná žena, ktorej by taký chlap imponoval.

Ja mám v tomto jasno… Odmietam sa učiť veci, ktoré budem zdokonaľovať roky, a po nájdení partnerky ich môžem hodiť rovno do koša. Svoj čas investujem do vecí, ktoré mi môžu slúžiť dlhodobo. Napríklad sa naučím bezprostredne komunikovať s ľuďmi, mužmi aj ženami. A to budem využívať po celý život.

Prejdime radšej k užitočnejšej knihe s názvom Čo ženy naozaj chcú?

Čo ženy naozaj chcú

Táto kniha sa ku mne dostala len nedávno, úplnou náhodou a ako dar. Nemal som voči nej žiadne očakávania, ale uznávam, že oproti tej prvej knihe, táto má pre mňa pridanú hodnotu. Hovorí, ako veci sú, ako ženy premýšľajú, prečo premýšľajú tak, ako premýšľajú a dávajú nejaké tipy na šťastné spolunažívanie mužov a žien. Na rozdiel od prvej knihy, táto nie je toxická a odporúčam ju prečítať rovnako mužom, ako aj ženám.

Čo ženy naozaj chcú

Aj keď nie všetko, čo som si tam prečítal, sa mi páči, aspoň uznávam, že taký je stav veci a buď sa s tým zmierim alebo nie. Len viem, že isté veci nezmením.

Táto kniha má niekoľko praktických kapitol a ja sa ku každej z nich krátko vyjadrím. Ak túto knihu plánujete čítať, zvážte, či chcete pokračovať v čítaní tohto blogu. Bolo by asi lepšie, keby ste si spravili najprv vlastný názor a aby ste knihu čítali nezaujato od mojich postrehov. Je to však na vás.

Páčilo sa mi, že na konci každej kapitoly je stručný ťahák s hlavnými bodmi z knihy. Toho sa budem pridržiavať pri písaní mojich postrehov.

Prvá časť: Ako pochopiť ženu

Ženy najviac túžia po dôveryhodnosti. Tú dosiahne muž tak, že je sám sebou a urobí, čo sľúbi. Na dosiahnutie dôveryhodnosti sa ženy potrebujú s mužom citovo zblížiť a citiť sa pri ňom bezpečne fyzicky aj citovo.

Myslím si, že som dôveryhodný. Ale nie som si istý, či to viem dať neznámej žene patrične najavo.

Vraj sa dôveryhodnosť buduje tak, že budem žene venovať plnú pozornosť, budem sa ju snažiť pochopiť pýtaním sa veľa otázok a pokúsim sa vcítiť do jej pocitov. Zároveň nebudem zvyšovať svoj hlas, ak by povedala niečo, s čím nesúhlasím.

Keď som to čítal, v hlave sa mi automaticky zobrazil rozpor. „Takže žena chce mať dôveryhodného partnera a to je taký, ktorý ju pozorne počúva bez skákania do reči. OK, ale čo tie ďalšie veci? Je úplne jedno, čo som zač? Hlavne, že poslušne počúvam?“

Takýchto rozporov som počas čítania knihy zažil niekoľko. Akoby ženy chceli jedno, ale zároveň aj niečo druhé, čo je v rozpore s tým prvým. Alebo mi len niečo uniká.

A ešte som si nemohol nevšimnúť, že mnohé knihy, ktoré čítam, a mnohé videá, ktoré pozerám, sú o tom, aby sa muž snažil pochopiť ženu, vyhovieť jej, počúvať ju. Ale existujú knihy a videá, kde ženám radia autori, ako sa zblížiť s mužom? Či nie je treba, lebo ženy nemajú o mužov núdzu a môžu si vyberať? Naozaj neviem.

Druhá časť: Ako so ženou randiť

Ženy priťahuje sebavedomie a vysoký spoločenský status. Vraj by sa mal muž správať tak, aby svojimi neverbálnymi gestami dokázal svoju dominantnosť v miestnosti a zabral si čo najviac priestoru pre seba.

Toto bolo pre mňa zaujímavé zistenie. Že ženy nezaujíma len spoločenský status muža ako taký, ale ide o spoločenské postavenie v danej chvíli a v danom kontexte.

Myslím si, že práve tu bol v minulosti môj najväčší kameň úrazu. Vyslovene tu píšu, že na osobnej hygiene a oblečení záleží. Ja som svoj šatník obmenil len nedávno. Ešte pred rokom som nemal problém z rozťahanými svetrami, pretože pohodlie a funkčnosť mi boli nadradené výzoru. Nechcel som hrať hry a myslel som si, že ľudí zaujmem kvôli sebe. Ale ako som zistil, iba moja osobnosť, žiaľ, nestačí.

Čo sa týka zdravého sebavedomia, myslím si, že ho mám. Inak by som nikdy nebol schopný zverejniť tento blog. A ako introvert zvládam bez problémov aj konverzácie s cudzími ľuďmi. Naučil som sa to. Všetko je o tréningu. Dnes si stretnutia s cudzími ľuďmi užívam, pretože som si na vystupovanie zo svojej komfortnej zóny zvykol natoľko, že ma to baví.

A tu sa dostávame k prvému rande. Povedzme, že žena kývla na to, že si so mnou vyjde von. Opäť sa dostávame k tomu, že by som mal vytvárať pocit bezpečia tým, že som pozorný poslucháč. Inými slovami byť viac ticho a pýtať sa.

Mal by som ju stavať do centra pozornosti za každých okolností, otvárať jej dvere, podržať stoličku, odniesť kabát, chodiť po chodníku po strane bližšie k ceste kvôli jej ochrane…

Tu sa dostávam k ďalšiemu vnútornému rozporu. Príde mi to, akokeby na to, aby som úspešne rozvinul vzťah so ženou, sa k nej pomaly potrebujem chovať ako k nejakej princeznej. Nemám problém s tým podržať jej kabát alebo otvoriť jej dvere, ale že to žena priamo (vedome či nevedome) od muža očakáva?

Kedysi muži a ženy fungovali inak. Muž sa staral o peniaze a strechu nad hlavou, žena sa starala o domácnosť. Roly boli jasne podelené. Dnes je to také nejasné, že ja už pomaly neviem, či sa žena neurazí, ak za ňu zaplatím večeru. No a mal by som jej venovať toľko pozornosti, pričom nebude ochotná sa ani starať o tú domácnosť — nenavarí, neupečie, len si povie: „Tento muž môže byť rád, že som si s ním vyšla von.“ Pozor, toto nie je môj názor na všetky ženy, ale takých, ktoré si myslia, že sú niečo viac, ako sú, sú plné zoznamky. A ani im nedochádza, aká je ich skutočná hodnota. Často je oveľa nižšia ako si myslia. Nuž, ale to je už na inú tému.

Tretia časť: Ako žene dvoriť

Toto bola v mnohom zásadná kapitola. Uvedomil som si, že môžem byť ten najvtipnejší v miestnosti, žena sa so mnou môže príjemne zabávať a aj tak z toho nič nebude, pretože tam nepreskočí chémia — napríklad ženu moje feromóny môžu odpudzovať. Inými slovami, nevoniam jej.

No a vraj veľmi záleží na prvom bozku, lebo ženy si ho zapamätajú možno aj na celý život. A ak to pokazím, tak to môže znamenať rovno koniec vzťahu.

Kapitoly o milovaní sa so ženou preskočím. Články o tom hľadajte inde. Ale jeden postreh predsalen mám. Ak je muž kreatívny vo svojom bežnom živote, je veľký predpoklad, že sa jeho kreativita prejaví aj v intimite.

Piata časť: Ako spoločne žiť so ženou každý deň

V tejto časti som opäť vnímal obrovský rozpor mňa a muža popisovaného všeobecne v knihe. Napríklad sa tam spomína, že žena sa chce vyrozprávať a muž namiesto toho, aby prestal robiť na tom, čo robí, ju len zahriakne alebo sa tvári, že ju počúva.

Spomínajú tam napríklad, že muž si chce pozrieť ten svoj futbal, ani za svet nevezme do ruky diaľkové a nevypne ten televízor. A jeho žena sa chce zhovárať. Asi som v tomto čudný. Ja sa rád rozprávam a určite by som si našiel ten čas porozprávať sa so svojou ženou. Veď to isté robím aj so svojimi kamarátmi. Toľko debát, koľko ich mám za týždeň, asi nemá väčšina ľudí v mojom okolí, mužov určite.

Ďalší postreh sa týkal reakcií na hnev a riešenie konfliktov. Vraj ženy dusia hnev v sebe a sú ticho a muži zase nemajú problém vybuchnúť, ak počúvajú kritické slová na ich adresu. Opäť som v tomto asi čudný. Dobre viete, že ja znesiem akúkoľvek kritiku a vďaka tomu sa tak rýchlo zlepšujem v tom, čo robím. A takisto je u mňa veľmi zriedkavé, že vybuchnem.

Môj mozog spracováva emócie, tak ako každý iný, ale väčšinou kým niečo vypustím z úst, prejdú myšlienky mojou racionálnou časťou mozgu a reagujem zmierlivo a pokojne. Pozorne počúvam a potom odpovedám.

Ďalšia kapitola bola o žene a jej najlepších priateľkách a mužských priateľoch. Vraj množstvo spoločenských väzieb má vplyv na kvalitu života ženy. To neviem… ale rozhodne viem, že ženu by som nijako neobmedzoval v tom, s kým sa má alebo nemá stretávať. Ži a nechaj žiť. Svojej priateľke by som veril. A ak by dôveru zradila, pravdepodobne by som vzťah nadobro ukončil. Tak ako ženy chcú v mužoch dôveryhodnosť, rovnako ju očakávam aj ja. A keď ju naruší, len ťažko si viem predstaviť preniesť sa cez to. Vždy by tam boli pochybnosti.

Je to skutočne tá pravá?

Tá pravá, alebo lepšie povedané, kompatibilná žena, má s mužom zhodu v tom ako cíti (srdce), v tom, aké má hodnoty a ako premýšľa (myseľ), no a napokon si musia ladiť aj po tej telesnej stránke. Hovorí sa, že pre každého muža existujú desaťtisíce žien, s ktorými by mal byť schopný žiť šťastný život. Avšak to platí pre priemerného muža, nie pre mňa.

Už dlhšie si uvedomujem, že vo viacerých oblastiach vybočujem oproti väčšinovej populácii do extrému. Neberiem to ako negatívum, no zároveň viem, že sa tým výrazne znižuje množstvo mojich potenciálnych partneriek. Takých, ktoré by ma priťahovali svojím rozumom a tým, ako premýšľajú, a zároveň takých, ktoré by som priťahoval svojou osobnosťou ja. No a aby toho nebolo málo, ešte sú tu veci ako feromóny a ďalšie bludy.

Uvedomil som si, že ja nehľadám ihlu v kope sena, ale ihlu v kope ihiel, čo je ešte ťažšie. V knihe spomínajú, že človek si prejde možno aj 100 a viac vzťahmi metódou pokus-omyl a skúša, či si s niekým nesadne. No a na to, aby sme sa zodpovedne rozhodli, či sa k sebe hodíme, potrebujeme vraj roky spoločného spolužitia (4-5 rokov).

Toto bola ďalšia vec, ktorá ma odrádza. Mám 34 rokov. S randením som začal neskoro. Ak chcem deti, tak buď si nájdem výrazne mladšiu partnerku a budem si môcť dovoliť spoznávať sa s ňou, ale radšej by som mal k sebe niekoho vekovo bližšieho… A kým sa budeme spoznávať, možno nám ujde vlak s deťmi.

Blbé je, že človek sa v prvej fáze zaľúbenia správa ako keby bol na drogách a nerozmýšľa úplne racionálne. Dobrou správou však je, že už viem, ako sa chovám ja. Hormóny mi síce vo vzťahu otupili rozum, ale nevypli ho. Bol som v tomto stave schopný robiť ťažké, racionálne rozhodnutia, a napokon som vzťah ukončil. Aplikujem svoju analytickú myseľ na seba a toto je asi tá cesta, ako čas na spoznávanie sa skrátiť.

No a takisto môže pomôcť, ak by som šiel do vzťahu s partnerkou, ktorá si uvedomuje, že na vzťahu treba pracovať celý život. Aj preto hľadám k sebe koučku, terapeutku, bloggerku, podnikateľku… Skrátka niekoho, kto je na podobnej vlne ako ja, uvedomuje si, že vzťahy máme obaja vo svojej moci a nie je to o osude. Verím, že s takou ženou mám väčšiu istotu, že prekonáme aj ťažké časy. Úplnú istotu nemá človek nikdy. Inak by sa páry, ktoré spolu chodili celé roky, nerozchádzali.

Záver

Keby som mal tieto poznatky zhrnúť pár vetami, tak mi to príde, že na mužov je kladený neskutočný tlak. Tlak, aby boli takí, či hentakí. Aby aj zarábali, ale aj aby mali čas vypočuť si priateľku, emočne sa s ňou prepájať, aby bola žena ich stredobodom pozornosti.

Ja som nad týmto premýšľal nejaký čas. Chcel by som k sebe partnerku, s ktorou si budeme rozumieť, ale nikdy z nej nespravím môj stredobod vesmíru. Ja mám jasnú víziu, kam smerujem. A túto víziu idem plniť. Môj život nevisí na jednom človeku, ale na množstve ľudí, s ktorými mám blízky vzťah. Uvedomujem si, že so mnou do vzťahu možno nebude chcieť ísť žiadna a som s tým vyrovnaný. Chvíľu mi to síce trvalo, ale som zmierený.

Aktívne už partnerku hľadať nebudem. Oči však budem mať stále otvorené. Život beriem tak, že ak sa mi jedny dvere zavrú, treba mať oči otvorené dokorán, pretože sa mi môžu otvoriť ďalšie a ďalšie dvere. Ja budem žiť svoj život najlepšie ako viem. Ak nebudem mať ženu a deti, bude to o dosť iný život, ako s nimi, ale to neznamená, že bude zlý. Koniec-koncov si myslím, že aj teraz je môj život hodnotnejší ako životy mnohých ľudí okolo mňa, ktorí len prežívajú vo svojich panelákových bytoch.

Jasné rady vám ostatným nechcem dávať. Každý je pánom svojho osudu. Ak si myslíte, že tie veci, o ktorých tu píšem, ste ochotní prekusnúť, tak smelo do toho. Zoznamkám sa vyhnite oblúkom a rozširujte si sociálne väzby. A časom k sebe niekoho určite nájdete. Prajem vám šťastie a pokoru.

Spread the word

Keep reading