Zblíženie

O láske a sebaochrane.

a year ago   •   10 min read

By Vladimír Záhradník
Zdroj: Myriams-Fotos, Pixabay

Stredajší deň som začal celý natešený. Chystal som sa spustiť kameru a nahrať po dlhej dobe moje druhé anglické video a hneď potom som sa chcel zbaliť a ísť za svojou priateľkou do Košíc. Okolo pol desiatej doobedu sa však všetko zmenilo a prišla búrka. Vymenil som si s Nely zopár správ a prišiel rozchod. Zaskočilo ma to. Rozchod som nečakal, a už vôbec nie takto, cez chat. Bez hádky, akejkoľvek diskusie, jednoducho koniec.

Aj keď som neplakal, zasiahlo ma to. Dva dni som fungoval v „núdzovom“ režime. Našťastie práce mám od začiatku roka pomenej. V piatok som sa dal konečne dokopy a začali sme sa s Nely opäť zhovárať. Aj keď viem, že spolu nebudeme ako pár, rád s ňou ostanem v blízkom kontakte aj naďalej. Stojí mi za to, a ja jej tiež.

Dnes by som rád napísal o tom, ako som sa cez túto udalosť dostal. Mám pocit, že viacerým z vás by to mohlo dať istú hodnotu a dôvod na zamyslenie. A pre mňa je to spôsob ako uzavrieť jednu kapitolu a otvoriť ďalšiu.

Prvé pocity

Ťažko sa mi popisujú prvé momenty. Bol som zaskočený a smutný zároveň. Potreboval som túto správu spracovať. Vonku bolo pekne. Využil som ten čas a šiel som do mesta vybavovať nejaké záležitosti. Všade som sa presúval pešo, pretože pri prechádzke sa mi dobre premýšľa. Takisto mi pomohlo, že som o tejto udalosti hneď od prvej chvíle hovoril s najbližšími ľuďmi v mojom okolí. Najhoršie, čo by som mohol spraviť, je dusiť to v sebe alebo dokonca nájsť si nejakú činnosť, aby som na to nemusel myslieť vôbec. Rozhodol som sa, že sa ničomu nebudem vyhýbať a dostanem sa cez to.

Večer som netypicky strávil čítaním knihy. Pred pár týždňami mi Nely požičala knihu Zblíženie od Ilse Sandovej. Prišlo mi symbolické, že tento náročný deň, kedy som myslel len na rozchod, zakončím knihou od ženy, ktorá sa so mnou rozišla. Knihu som prečítal naraz. Dočítal som ju vo štvrtok okolo jednej nadránom.

Zblíženie: O láske a sebaochrane

Nejdem vám teraz podrobne rozpisovať, o čom tá kniha je, ale chcem, aby ste mali aspoň predstavu. To, ako fungujeme v dospelosti, do veľkej miery ovplyvňujú udalosti, ktoré sme zažili ako deti.

Zblíženie: O láske a sebaochrane

Dám vám príklad: 6-ročný Janko ide do školy a oproti nemu ide skupinka tretiakov. Ako sa míňajú, jeden z nich Janka potkne, až spadne na zem. Kým malý chlapec leži na zemi s doudieraným kolenom, ostatné deti sa z neho smejú: „Pozrite, aké nemehlo!“ Janko sa rozhodol zadržať plač. Celý deň to v sebe dusil. V škole bol akoby duchom neprítomný. Na školskom dvore sa ho pani učiteľka spýtala, či je všetko v poriadku. Odpovedá: „Áno.“ A ihneď uhne pohľadom a odkráča preč. Neskôr, keď príde domov, vojde do svojej izby a ticho sedí. Príde k nemu mamička: „Janko, je všetko v poriadku?“ A vtedy spustí malý chlapec plač. V bezpečnom prostredí, pri svojej mame, všetko porozpráva. Uľaví sa mu, mama mu ošetrí ranu, a o chvíľu už je opäť šťastný.

Janko vedome potlačil svoje pocity a prejavil ich až vo chvíli, keď sa cítil byť v bezpečí. Nevedomky použil akt sebaochrany. Na čas potlačil svoje pocity a celý deň sa od nich izoloval a zároveň nedal nič vedieť svojmu okoliu.

Takýchto udalostí, pri ktorých sme sa ako deti cítili ohrození, sme zažili určite všetci. Sebaobrana, ktorú sme si vybudovali ako spôsob ochrany nášho vnútorného JA, však funguje častokrát aj v dospelosti. Ako autorka píše, za istých okolností je vedomé použitie sebaochranných stratégií správne. Nehodí sa plakať, keď sa nachádzate na nejakej spoločenskej akcii. Problém však nastáva vtedy, keď začíname aplikovať stratégie sebaochrany automaticky, podvedome.

Častokrát si ani neuvedomujeme, že sa chránime. Fungujeme na autopilotovi. Čo pomáha, je pomenovanie a popísanie týchto stratégií. Keď o nich v knihe čítate a uvedomíte si, že sa takto chováte aj vy, vtedy nad vami stratia účinok a dostanú sa do vášho vedomia, kde nad nimi máte kontrolu. Ako autorka píše: „Iste mnohí, ktorí čítate túto knihu, teraz zažívate nepríjemné pocity.“

Keď som to čítal ja, iba som sa usmieval. Áno, uvedomoval som si, že mnohé veci, o ktorých sa v knihe písalo, som robil nevedomky pre svoju ochranu aj ja. Avšak zároveň som si uvedomoval, že aj bez toho, aby som túto knihu čítal, som na to časom sám prišiel a tieto moje zlozvyky som odstránil. O tých, ktoré som ešte neodstránil, som aspoň vedel a pracujem na nich.

Moja sebaochrana

Vnútri som citlivý, no zároveň som vyrovnaný. Veci vnímam intenzívne, ale málokedy až tak intenzívne, že sa rozplačem. Keď som šiel prvýkrát do materskej škôlky, prvé dva dni som preplakal. Ocitol som sa bez mamy v cudzom prostredí plnom neznámych ľudí. Čo na tom, že mama bola len tristo metrov odo mňa. Rýchlo som sa však cez to dostal a v škôlke sa mi zapáčilo.

Na základnej a strednej škole som bol utiahnutý a tichý. Učil som sa dobre, ale mimo toho som veľký sociálny život neviedol. Hneď po škole som nasadal na autobus a cestoval domov. Chodil som aj do ľudovej školy umenia, kde som sa osem rokov učil hrať na akordeón. Je až neuveriteľné, že ma dokázali presvedčiť, aby som vystupoval na rôznych školských koncertoch pred ľuďmi. V úzkom rodinnom kruhu som sa bál hrať a cvičil som tak, aby ma bolo počuť čo najmenej. Dnes sa z toho len smejem.

Ako malý som sa bál postaviť pred fotoaparát. Existuje jedna fotografia, na ktorej sú moji bratia, bratranci aj sesternice, len ja nie. Odmietol som vtedy vyjsť von a vyfotiť sa. O to vtipnejšie je, že dnes som ten, ktorý pred kameru ide vedome a dobrovoľne.

Tiež som mal dlho problémy s telefonovaním. Pri pocite, že niekto zavolá a ja mu mám odpovedať, som zažíval úzkosť. Pri pomyslení, že mám volať cudziemu človeku ja sám, som zažíval strach. Nakoniec som sa cez to dostal.

Pomohla mi vysoká škola.

Prvé dni na vysokej škole boli zvláštne, ale v kolektíve toľkých ľudí sa ľahko stratíte a nevyčnievate. Časom, ako sme spolu všetci študovali, som musel chtiac, či nechtiac vystupovať zo svojej komfortnej zóny.

Zdroj: Wokandapix, Pixabay

Kedysi by mi pri pomyslení, že mám stáť pred tabuľou v miestnosti s osemdesiatimi ľuďmi, prebehol mráz po chrbte. Avšak prešiel som si tým a dnes sa nad tým usmievam.

Pamätám si jeden deň, keď mi spolužiak povedal: „Vlado, prečo mi uhýbaš pohľadom? Pozri sa mi do očí.“ Áno, mal som aj ten neduh, že som uhýbal pohľadom. Nedokázal som sa pozerať ľuďom priamo do očí dlhšie ako pár sekúnd. Prekonať tento blok mi zabralo asi najviac času, ale aj z toho som sa dostal. Dnes už to zvládam v pohode.

Vo svojej prvej práci v AT&T som zase musel telefonovať celé hodiny v angličtine. Práve tam som vyriešil môj problém s telefonovaním. V prvé dni to bolo ťažké, neskôr sa z toho stala rutina. A dnes si pravidelne telefonujem s ľuďmi a diskutujeme o veciach aj celé hodiny. Dostal som sa z toho.

Radikálna otvorenosť

Vždy som bol otvorený človek. Hovorím to, čo mám na jazyku. Avšak asi tak pred pätnástimi rokmi som tento prístup ešte rozšíril. Povedal som si: „Budem ku každému otvorený. Nemám chuť pamätať si, čo mám a čo nemám povedať tomu človeku a čo tomu ďalšiemu.“ Asi to poznáte: pred jedným kolegom nesmiete povedať, že druhý ho poza chrbát ohováral a vašej kolegyni nesmiete povedať, že akosi pribrala. Pre mňa je to mrhanie mojou mozgovou kapacitou. Tento filter som dávno zrušil a ak nechcete, aby som niečo niekomu povedal, najlepšie spravíte, keď o tom nepoviete ani mne.

Táto radikálna otvorenosť sa mi osvedčila. Tí, ktorí so mnou chcú tráviť čas a teší ich moja prítomnosť, ma prijímajú takého, aký som. A tých, ktorým to vadí, za priateľov nepotrebujem. S takouto otvorenosťou som vošiel aj do môjho vzťahu s Nely. Otvorene som jej hovoril o všetkom, čo mi chodí v hlave. Nemám chuť s nikým viesť hry typu „ona vraví toto, ale v skutočnosti tým myslí niečo úplne iné.“ Na našom vzťahu sa mi páčilo, že Nely na túto otvorenosť pristúpila tiež.

Toastmasters

Svojím vstupom do rečníckeho klubu som začal vystupovať z komfortnej zóny viac a viac. Tá sa časom zväčšovala a zväčšovala a dnes si myslím, že som sa dostal oveľa ďalej ako väčšina ľudí v mojom okolí. Už nemám problém vystúpiť na konferencii, kde je 500 ľudí. Už nemám problém prezentovať a obhajovať si svoje názory verejne. Nech sú akokoľvek nepopulárne. Za všetkým, čo napíšem alebo poviem, si stojím.

Napriek tomu som dostal cennú spätnú väzbu. Nie každý je ochotný a schopný prijať môj otvorený prejav bez cenzúry. Teraz sa ho postupne učím zjemňovať. Nie potlačovať, ale hovoriť veci inak, znesiteľnejšie. Ak chcem osloviť širšie publikum, inak to nepôjde.

Začiatky bloggovania

Viacerí to neviete, ale ešte tak pred tromi rokmi som verejne nenapísal skoro nič. Nebol som pripravený ísť s kožou na trh. Svoj život som si chránil a žil som si vo svojej bubline. Zmenilo sa to náhle. Keď sa otvorila diskusia o novele smernice EÚ, ktorá z môjho pohľadu ohrozovala slobodu Internetu, nedalo mi to. Ten tlak nebyť ticho bol väčší ako potreba chrániť sa.

Zdroj: Mediamodifier, Pixabay

Vtedy som napísal aj e-mail viacerým slovenským europoslancom, ktorých bežne vídavam v televízii. Toto bol taký prvý moment, keď som si uvedomil, že Slnko stále vychádza, nič sa mi nestalo a vyjadril som svoj názor. Postupne prichádzali prvé príspevky na mojom blogu a začal som aj aktívne vystupovať na sociálnych sieťach. Zbavil som sa ďalšieho sebaochranného mechanizmu.

Keď som vydal svoj prvojanuárový text, kde som zhrnul minulý rok a popisoval plány na tento rok, dvaja z vás ste mi napísali, že je tento príspevok až príliš osobný. Ja si to nemyslím. Jednoducho, dostal som sa ďalej ako moji dvaja priatelia a nevadí mi pustiť si ľudí bližšie k sebe. Verím, že túto úprimnosť oceňujete a ja s vami na oplátku nadviažem hodnotnejšie vzťahy, kde sa na nič nebudeme hrať.

Romantické vzťahy

Čo sa týka romantických vzťahov, priznám sa, že som tam mal blok asi najdlhšie a to vedome. Pohybujem sa v prevažne mužskom prostredí. Vzťahom na pracovisku som dlho nebol naklonený a riadil som sa heslom: „Don’t shit where you eat!“ Inými slovami, nechcel som sa zoznámiť vo firme, kde pracujem, lebo ak by to nevyšlo, bolo by prinajlepšom nepríjemné stretávať moju bývalú niekde na chodbe. Zoznamka ma neláka, pretože si uvedomujem, že nehľadám hocikoho a nemám chuť prechádzať desiatkami vzťahov a hľadať priateľku, s ktorou si rozumieme. Zároveň sledujem, čo sa deje okolo mňa. Vidím, ako rozvodovosť prudko stúpa, ľudia nevedia, čo vlastne chcú a so spoločnosťou to nevyzerá ružovo. Toto boli dôvody, pre ktoré som sa do vzťahu nehrnul.

Ale povedal som si jedno: vzťahu sa nebudem brániť. Aj keď ho aktívne nehľadám, nenechám si ujsť príležitosť, ak sa nejaká vyskytne. Tá sa vyskytla v Toastmasters. Na rozdiel od zoznamky, tu za mňa Toastmasters spravil prirodzený filter. Nájdete tam ľudí, ktorí chcú na sebe pracovať, napredovať, rozširovať svoju komfortnú zónu. Ak niekedy budem mať priateľku, chcem aby sme tieto vlastnosti mali spoločné. Je to dobrý základ pre naše fungovanie. Takto som spoznal aj Nely.

Zdroj: S. Hermann & F. Richter, Pixabay

Ako dobrú priateľku som ju bral už dlhšie, ale na rande som ju napriek tomu nepozval. Mal som hlavu plnú iných vecí, hlavne práce. A zároveň som si uvedomoval to, aké je dnes ťažké mať dlhodobý vzťah, ktorý sa nerozpadne po pár rokoch. Čiastočne mi tento blok pomohla prekonať aktuálna koronakríza. V najbližších rokoch ideme do takej neistoty a do takého rizika, že to už rovno môžem riskovať aj vo vzťahoch. Ak to vyjde, prejdeme týmito ťažkými časmi spolu. A ak nie, čakajú nás oveľa väčšie problémy ako jeden rozpadnutý vzťah.

Toto bol asi posledný blok, ktorý som mal. Teraz sa cítim byť vyrovnaný a pripravený na ťažké časy, ktoré nás čakajú. Nebojím sa výziev a som pripravený riešiť každý problém, na ktorý narazím.

Čo mi dal čas s Nely?

Tento príspevok zakončím tým, čo mi dali tie necelé dva mesiace s Nely. V prvom rade mi umožnila spomaliť. Žijem v rýchlom tempe, veľa pracujem a pri nej som mohol sedieť, popíjať čaj a premýšľať. Prišlo mi to užitočné natoľko, že v tom budem pokračovať aj naďalej.

Ďalej mi Nely otvorila ďalšie obzory. Ukázala mi knihy, ktoré ma môžu posunúť. Uvedomil som si dôležitosť emočnej inteligencie a to, že musím čítať aj iné typy kníh, aké som čítal doteraz.

Zároveň som zistil, aké je to mať vedľa seba niekoho, kto vás má rád a aký je život veselší.

A v neposlednom rade som zažil zranenie. Zranenie zo vzťahu, ktorý nevyšiel. Som však za to rád. Do tohto vzťahu som šiel aj s týmto rizikom. Uvedomoval som si, že som nikdy nezažil tú bolesť, akú zažívali ostatní a nevedel som sa vcítiť do ich kože. Teraz to už viem.

Keď sa na ten čas pozriem spätne, vidím veľa pozitív. Posunul som sa o obrovský kus vpred a verím, že Nely tiež. Som rád, že ostávame blízkymi priateľmi aj naďalej a rád jej budem pomáhať, keď ma o to požiada a budem jej vedieť pomôcť.

A čo ďalej?

Nemám potrebu zúfalo sa vrhať hneď do ďalšieho vzťahu. Ale ani sa mu nebránim. Oči budem mať otvorené a keď uvidím príležitosť, chopím sa jej. Zároveň viem, že nehľadám k sebe hocikoho. Pre mňa je veľmi dôležité rozumieť si na myšlienkovej úrovni. Nemám potrebu ísť do hocijakého vzťahu len aby som si založil rodinu. To radšej ostanem sám.

Zakončím to pozitívne. Pred pár dňami začalo nové desaťročie. Je načase staré veci uzavrieť a začať nové. Čaká ma opäť zmena kariéry, tvorba digitálnych vzdelávacích kurzov a ktovie, možno ten môj ďalší vzťah príde tak rýchlo, že sa ani nenazdám. Každopádne, na budúcnosť sa teším. Nie je napísaná a je na mne, ako bude vyzerať.

Prajem vám, aby ste aj vy mali takto usporiadaný váš život a vaše hodnoty. Prečítanie knihy Zblíženie by mohol byť váš prvý krok.

Spread the word

Keep reading